Nádej tisícpäťsto...

Ale väznení sme málokedy. Málokto z nás podstúpi, že dá 20 rokov svojho života za dva ako Mária Stuartovna, málokto si dá na svoju popravu červené šaty... málokto verí svojmu snu ako Magellan, ktorý tiež nevedel, či sa splní. To, čomu nikto neveril.
Keďže je to už 10 rokov, nenapíšem vám fakty a dátumy ale myšlienky, moje, moju spojnicu ako ju má každý sen s Magellanovým.
Pokiaľ si pamätám nepodstatný fakt, utekal na more po škandáli s vydatou ženou a jeho sen bol oboplávať zemeguľu a dokázať z čoho sa dnes už smejete, ako svojim snom, ktorým sa tiež raz, či sa stanú alebo nie, vysmejete v tom, že ste to voľakedy nevedeli.

Vyplával Portugalec zo Španielska a poďho na more, predstavte si to ako cez more ľudí, ktorí neverili, cez vietor boží, ktorý vás skúša ako veríte, po elipse oboplávať v cieli po ceste zem. Tá zem bola prekážkou, či sa oboplávať dá, tak ako neviete ako aké okolnosti vás zadržia v živote, či zem holá, či zem lásky, či len vietor... či len únava.

Ale ten Mys, čo je Mysom (nádeje), keď sa obopláva prvýkrát v živote, aj vo vašom, bol tak južne a stále južnejšie, akoby nebol. Ako keď si hovoríte: Kedy už bude dosť? Kedy nenájdem zem, ale prieplav? Kedy uvidím únik z tejto šíravy?

A či nie je pre náš život príznačné, ako bolo aj pre mravca na okne, že Magellan vysilený zakotvil tuším tri dni od vytúženého konca zeme na tri mesiace?

Jeho hnal sen, on bol kapitán a námorníci prizerajúci, ktorým išlo o život, lebo míňali sa im zásoby, sa búrili proti nezmyselným snom o konci, ktorý stále nemal koniec. Vo všetkom nájdete replikácie všetkého, aj v sebe Magellanov príbeh, aj tých námorníkov. To oni sa vo vás búria, že skôr vysilení padnete na mori, v cudzej zemi, ako sa dožijete svojho sna a možno tri dni od jeho skutočnosti, ako už niekde na vás čaká. A každý má aj svojho diabla, ktorého uznáva a ktorý sa vám posmieva, tým ako vám múdro neverí, ako ani vy sami sebe. Pochybnosti priateľa bývajú najzradnejšie. To peklo vás nebom pokúša, naopak. Že naopak je zemeguľa, že svet má juh, ktorý nikde nekončí?
Keď skončí sen, snáď skončí zem, v tomto prípade naopak. Naše sny sú všelijak -naopak.

A on sa mi vysmieval, ten môj škorpión, čo som s ním vždy hrávala šachy, čo mi hovoril o ufonoch ako keby boli, keď sme sa ešte vozili na kolotoči. A ja už celkom neveriac som povedala: Keby tam celkom nič nebolo, tak ja budem veriť, tomuto smeru, po toľkých kilometroch... ale to sme už hrali šachy s myšlienkami dospelí.

Keď tam Magellan zakotvil, po mnohých bojoch na ceste, na mori, keď bojovali s búrkami a z toho nič si nepamätám, len predstavu dreva navlhnutého vodou a samé brvná, stožiare... tak tam bola najhoršia vzbura, tam kde kotvili už celkom blízko, len tri dni na dosah... horšia než búrka, lebo tam dal obesiť dvoch mužov. Nejakých dôležitých mužov, ako tí, čo neveria, mená nemávajú, v našej pamäti.

Aj tak nedoplával nikdy domov. Okolo Mysu, čo stal sa Nádejou, elipsou zas do Indie, na ostrovy pod Indiou a tam zahynul. Už mi to splýva s inými knihami, kde kto kotvil, svoje sny a či tam našiel svoju lásku alebo smrť. Ale všetci sa niekam doplavili, kde nepredpokladali. Najhoršie je stáť a nemôcť sa z hrdosti pohnúť, alebo zo zúfalstva. Ešte aj tí sa niekam doplavili, vo svojej mysli. Možno ešte ďalej, k samému sebe, k lámaniu svojej hrdosti inými vetrami a iným morom.

Mária Stuartovna vo víre. To, čo malo kruhy 20 rokov, malo aj dieru vo vášni. Za dva roky spoznala viac, ako za celý život. A ju stálo hlavu, že možno piatich ľudí neobesila.

Život je tak rozmanitý, tak rozmanito, že si nevšimnete, že žijete to iste. Že mreže a lodné sťažne sú to iste. Že diplomacia prežiť vás môže stáť najviac ľútosti, keď si s ľútosťou spomeniete, že ste nežili, tak ako viete, že dalo by sa, poznať tie sny už dávno, aj keď nepoznať ich konce.

Prečo práve Magellan?
Lebo je to muž. Ten viditeľne odmeral kilometre a žena sama v sebe a preto ju tam nedám, lebo ani vy ju často a tie kilometre nevidíte.
Vieme o nej len to, že keď jej hlava na popravisku spadla, vybehol zo záhybov jej šiat malý mopslík, ktorý jediný ju zúrivým štekotom takého mopslíka chcel brániť.
A muži sa prizerali, ako sa prizerali aj na mori, neveriacky, že zem by mohla byť okrúhla ako jej hlava.

Jej najväčšia životná láska začala znásilnením. Úbohosť života je v tom, že takto videla silu, ktorá mohla byť, mužskou silou.
A tak ako prvýkrát v dejinách siahli na človeka, kráľovnú, tak siahnu aj vám na to najcennejšie. Mohli ste to vedieť, keď sa to už stalo a vo chvíli, keď budete niečo ľutovať, lebo už ste hodní toho, aby vám to došlo, že BOLESŤ si vyberá len toho, kto jej za námahu stojí.

A teraz si v kľude vypočujem Radúzu. Spieva o ľuďoch, ktorí žili aspoň dva roky, čo vyvážili roky predtým. Ani neviem, ktorá jej pesnička je o tom viac, ako sa rodí sila, aký dlhý čas trvá po JO! na konci.