„Zbytočné“ nekonečné diskusie o viere

Mne viera pomohla všetko prežiť, pretože veriť v zmysluplnosť utrpenia mi dodávalo silu. Prišla som na internet pred tromi rokmi plná svojej viery a sústavne som o nej písala. Moji priatelia z virtualneho sveta sa dokonca obávali, aby som sa nestala fanatikom. Dá sa povedať, že mi moju vieru skôr tolerovali. Cele dva roky som bola veriacim človekom na mojom blogu a neskôr na spoločnom, ale nie na blogsme. Snažila som sa ich vierou nezaťažovať a často o viere nepísať, ako sa mi žiadalo.

Až blogsme vďačím za svoje radikálne názory v otázkach viery, práve pod vplyvom blogsme sa mi veľmi zmenili.
Ako človek s veľkým záujmom o vieru a čo všetko sa tu o nej písalo, som čítala najmä články s touto tematikou o viere a diskusie k nim. Až vtedy som pochopila, čo ľudia majú voči viere a čo to mali na mysli, keď voľakedy mi slušne naznačovali, že viery a náboženstva mali plne zuby. Ja som stále nechápala v čom, lebo zas natoľko v katolíckom prostredí som nikdy nežila, alebo nestretla sa s jej primitívnymi podobami. To som vážne zažila až na smeblogu.

Od začiatku som sympatizovala v diskusiách s ateistami, lebo inak veriaci než katolíci sa ani neozývali. Bolo to pre mňa samu prekvapením, že som vždy musela dať za pravdu ateistom v ich diskusiách s katolíkmi. Jednoducho ma ich argumenty vždy presvedčili viac.
Myslela som si, že to je len náhoda, že len čírou náhodou sa tu nachádzajú inteligentní neveriaci a ti veriaci sú len náhodou z tých primitívnejsich diskutujúcich. Môže aj taká náhoda byť?
Alebo že by mudrejsi veriaci proste len nediskutovali?

Všetky názory ateistov a inak veriacich, než v katolíckej viere, pretože to boli múdre a zaujímavé pre mňa diskusne príspevky, ma obohatili. Nútili ma stále znovu a znovu sa nad vierou zamýšľať. Práve preto ma tak všetky tieto diskusne komentáre od iných zaujímali, pretože som bola z opačného tábora. Žila som vierou cele roky, hoc sama, ale viera bola to hlavne, čo ma držalo a čo dodávalo môjmu životu zmysel. A preto ma zaujímali práve opačné názory.
Očakávala som, že ma utvrdia vo viere, že nebudú mať argumenty, ktoré by moje predstavy o viere zasiahli a sústavne som sa presviedčala o opaku, že boli vecne, zrozumiteľné a argumentačne silne.
A čo som videla u veriacich? Nič také, čo by ma o ich názoroch presvedčilo, sama arogancia a povyšovanie sa, preplietanie citov do argumentov a ešte k tomu negatívnych, spochybňovanie iných samými podpasovkami.
Možno budete so mnou nesúhlasiť, mate na to pravo a svoj postreh. Ale ja sledovaním „tohto boja“ som začala čoraz viac chápať chyby vo viere, ktorých sa dopúšťajú veriaci. Pre mňa osobne to bolo veľmi poučné.

Nikdy ma nepresvedčili o tom, že Boh nie je, ale o chybách v náboženstve veľmi dobre.
Neverila som, že z blogsme niečo budem mať, že si odnesiem nejaký závažnejsi zásah do života v svojich názoroch. A pre mňa je cenný a týmto by som sa im chcela poďakovať za to, čo som a práve tu získala. Vieru, ktorú mi očistili svojou takou silnou kritikou od všetkého, čo jej tu vytýkali. Uzrejmila som si, čo si o nej sama myslím a čo prijmem a čo neprijmem.

Často boli označované tie nekonečné diskusie za zbytočné. A o tomto je teraz môj článok – PRE MŇA ZBYTOCNE NEBOLI a dali mi naopak práve veľmi veľa k mojej schopnosti rozlišovať, čo ešte viera je a čo uz nie je.
A mnohým veriacim ďakujem zas za to, že mi svojim odstrašujúcim príkladom ušetrili možno roky blúdenia. Všetko zle je na niečo dobre a hlavne vám to šetrí čas a drahocenný čas.
Možno niet takej blbej knihy, aby vám celkom nič nedala. A niet takých zážitkov, aby ste si z nich nemali čo zobrať.
Mne pomohol práve smeblog v otázkach viery, aby som sa z vlastného fanatizmu a chyb mne predvedených prebrala a nedopúšťala sa ich aj ja. Nikto vám nesparoduje vieru tak dokonale ako samotní veriaci. Aspoň viete, čomu sa v nej vystríhať.

Možno vy ste rozhádaní zostali, ale vo mne tato „večná hádka“ medzi nimi nezostala, pretože sa to dobre z ich názorov vo mne spojilo. Mam teraz viac pochopenia v sebe aj pre ateistov aj pre veriacich a vypúšťam z toho už len ľudskú hlúposť a namyslenú malichernosť. Stále viac sympatizujem s neveriacimi, pretože oni, ako som mnohokrát videla, nemali voči viere v podstate nič, len proti chybám náboženstiev.

A čo by to bola za viera, keby takéto chyby mala a nehľadala by ich?

Viera stále pre mňa zostava sebaspytovaním vlastných chyb. A v tom sme dobrí alebo nedostatoční bez ohľadu na vieru.