Existuje duchovná evolúcia človeka?

Ak predpokladáme, že Boh pri počatí netvorí duše čisté, neskúsené, ale môže ich stvoriť už aj so všetkými vlohami pre schopnosti na úrovni doby, do ktorej sa rodia, potom je znova každá vlastná evolúcia človeka zbytočná, lebo Boh potom môže stvoriť ľudského ducha rovno dokonalého, ak chce. Podľa predstáv súčasných kresťanských cirkví je takto nielen celý minulý, ale aj celý budúci vývoj ľudstva pre ľudskú dušu v konečnom dôsledku zbytočný, nepotrebný. Celé kultúrne dejiny ľudstva, tisícročia formovania sa vied, umení a náboženstiev, myšlienkové, estetické a etické výdobytky, tisícročný boj človeka za slobodu a dôstojnosť, hľadanie morálnejšieho spoločenského poriadku - to všetko je len zbytočná hračka - pretože je to v konečnom dôsledku nepotrebné pre to najhlavnejšie: spásu ľudskej duše a jej večný život! To všetko môže Boh vložiť človeku do duše rovno pri počatí, čo si ostatní museli vydobyť vlastným úsilím; a potom aj všetko, čo za života nestihne, čo neurobí, aj budúci vývoj, ktorého sa nezúčastní, všetku múdrosť a cnosti, môže za ňu po smrti jednoducho “dorovnať”, môže jej to “z milosti pridať darom”. Povedzte, ktorého riaditeľa školy by napadlo “z milosti” preložiť žiaka zo 4. ročníka povedzme rovno do siedmeho? Kto by sa “za neho” chýbajúce ročníky doučil? A ako by tam vôbec mohol obstáť? A keby to bolo možné, nebolo by potom najjednoduchšie, keby všetkých žiakov “omilostil” a posadil rovno do 8. ročníka?
Podľa toho by Boh - ak je naozaj láskavý - mohol celé ľudstvo jednoducho “omilostiť” z pozemskej evolúcie a stvoriť rovno do neba dokonalých bez toho, že by sa ich pýtal na ich vlastný názor.
Celé biblické dejiny sú jedným dramatickým rozprávaním o tom, ako Boh a jeho proroci za pomoci všetkých anjelov a archanjelov bojovali o človeka, o jeho stupeň zrelosti, o jeho súhlas a slobodné rozhodnutie; lebo len cez tieto slobodné rozhodnutia ľudí, urobené z určitého stupňa vlastného poznania a duchovnej zrelosti, sa dejiny mohli posúvať dopredu a priblížiť k svojmu cieľu. A tu odrazu - keď ide o opätovné pozemské životy - cirkev tvrdí, že Boh vôbec nepotrebuje človeka, aby “s ním”, resp. “na ňom” vykonal jeho duchovnú evolúciu; a to aj bez jeho vlastného pričinenia či súhlasu!
Podľa článku 1022 a 1261 katechizmu novorodencovi, ktorý zomrie, môže Boh jednoducho pridať darom všetku múdrosť a cnosti, a pošle ho rovno do neba spolu s mučedníkmi a ostatnými, ktorí zápasili o zbožný život. Že tieto nebeské cnosti duša niekde získať musí, je samozrejmé, lebo keby sa do neba dostávali ľudia so zlými vlastnosťami, nebolo by to nebo, ale niečo iné. Duša, ktorá práve vznikla, a neprežila vôbec žiaden, ani jediný život, pozemský ani iný, ba ani nebola nikdy pri vedomí, aby mohla chápať svoju situáciu a robiť nejaké rozhodnutia - a hľa - už je aj v cieli ľudskej evolúcie: okamihom smrti je jej miesto v nebi zaručené, keby sa už aj sama zo seba nepričinila vôbec o nič!


Existuje duchovná evolúcia človeka?

Pojem duchovne-morálnej evolúcie ľudského indivídua však v predstavách súčasných kresťanských cirkví skoro celkom chýba. Celá evolúcia počas života je zredukovaná len na jednorázové rozhodnutie pre Krista (resp. proti), ktoré sa však chápe tak abstraktne, ako keby prijatie Krista bol len nejaký triviálny úkon, ktorý môže urobiť hneď bez všetkého každý. Akoby k tomu neboli potrebné vôbec žiadne duševne duchovné predpoklady, ako by človek nemusel Kristovu bytosť vôbec chápať na to, aby sa mohol premeniť k jej obrazu, ako by na to nebolo v konečnom dôsledku vôbec nič potrebné; ani poznanie, ani úsilie, ani človek, ba ani Kristus sám. Rozhodnúť sa pre Krista môže aj neandertálec, ktorý žil dávno pred Kristom; aj novorodenec, nenarodené dieťa alebo mentálne zaostalá osoba. Morálny slaboch, ktorý za celý život na sebe nepracoval, môže “prijať Krista” minútu pred smrťou, a dovŕšiť tak celú duchovnú evolúciu, ktorá je vytýčená človeku, za niekoľko sekúnd. Po smrti potom už o žiadnej uvedomelej duchovnej evolúcii nemožno hovoriť, pretože okamihom smrti je všetko definitívne rozhodnuté, a vo vývoji už nemôže nastať žiaden zásadný obrat. Po smrti duša už nemôže ľutovať, ani meniť postoje; a keby aj mohla robiť vedomé rozhodnutia, nemajú už žiaden vplyv na jej konečné predurčenie do neba alebo do pekla. Po smrti existuje len akési zotrvačné dobiehanie v očistci; asi ako keď človek nastúpi na vlak, ktorý nikde nestojí a jeho konečná stanica je určená. Keby sa po smrti aj vôbec nesnažil a o nič nepričinil, jeho do-vyvíjanie sa k dokonalosti garantuje Boh aj bez neho. V každom prípade sloboda a vlastný vedomý vývoj okamihom smrti končí, a potom je s dušou čosi už len pasívne robené.
Túto neuveriteľnú medzeru v kresťanskej teológii (chýbajúci pojem evolúcie) si v novšej dobe uvedomili kresťanskí evolucionisti (P. Teilhard de Chardin, K. Rahner, C. Tresmontant). Ani oni však nedokážu - bez prijatia reinkarnácie - dať na horeuvedené otázky neprotirečivú, jasnú odpoveď. Základný fakt, že práve duchovný vývoj človeka je to jediné, čo nemôže nikto urobiť bez neho za neho, na ňom, alebo namiesto neho, ani iný človek, ani Boh - ale zásadne len on sám - zostáva v cirkevných teológiách nepochopený. Jeden človek môže za druhého poorať pole, alebo získať nejakú informáciu - a potom odovzdať výsledok inému. Nikto však nemôže za nikoho dospieť na nejaký stupeň duchovnej veľkosti, nemôže za neho morálne dozrieť, nikto nemôže byť za druhého cnostný. Ak sa niečo má stať súčasťou najvnútornejšej ľudskej bytosti, ľudského ja, a nemá to zostať len namemorované niekde na povrchu človeka - nemôže to človek len prebrať od ostatných, dostať len nejako informatívne zvonku - ale to musí sám prežiť, sám na sebe a za seba; inak by tomu nikdy nemohol skutočne rozumieť.
K podstate kresťanstva patrí, že človek je slobodná duchovná individualita. Tá sloboda znamená, že v najhlbšom vnútri človeka je oblasť, ktorú smie nazývať “ja” a o ktorej smie rozhodovať len on sám a nikto iný! Osud, okolnosti, druhí ľudia vás môžu donútiť k čomukoľvek alebo vám v čomkoľvek zabrániť, len nie v tom, aby ste vo svojom vnútri niečo cítili ako krásne alebo škaredé, aby ste niečo uznali za dobré alebo za zlé, aby ste spoznali niečo ako pravdu a iné ako lož. Tekuté olovo vám môžu naliať do úst, ale nikto na zemi ani na nebi nemôže slobodného človeka donútiť, ani nijako spôsobiť, aby prijal do svojho najvnútornejšieho vnútra, do svojho ja niečo iné ako to, čo spoznal ako krásne, pravdivé a dobré. Mohol by ho snáď donútiť navonok k akémukoľvek priznaniu alebo činu proti jeho vôli, ale nikdy nemôže dosiahnuť to, aby ten človek vo svojom najhlbšom vnútri skutočne prežíval ako krásne niečo, čo prežíva ako škaredé. Do tohto jadra človeka nemá možnosť zasiahnuť zásadne nikto. O tom, čo sa stane súčasťou jeho ja, má moc rozhodnúť len človek sám; ani Boh tu nemôže nič len tak dorovnávať, direktívne zasahovať, vylepšovať bez súhlasu človeka; nemôže duchovnému ja človeka pridať ani jedinú cnosť iba z vlastnej vôle; ale všetci anjeli aj svätci tu môžu len inšpirovať, resp. ísť príkladom až dovtedy, kým ten-ktorý človek nedospeje tak ďaleko, aby nespoznal a neuznal nejakú cnosť za krásnu, pravdivú a dobrú a nerozhodol sa prijať ju do seba. Ani tá najväčšia božia milosť to nemôže urobiť bez neho, bez jeho vedomia! Pravdaže Božia milosť je “nezaslúžená” - v tom zmysle, že dary, ktorými nás zahrňujú všetky bystosti vo stvorení, sú zatiaľ nepomerne väčšie ako to, čím prispieva človek. Pravdaže je Milosť “bezpríčinná” - ale len v tom zmysle, že si ju človek nemôže “vyrobiť”, vynútiť od Boha nejakým mechanickým spôsobom - to však neznamená, že človek nemusí spĺňať určité podmienky, vyvinúť určitú ko-aktivitu na to, aby stále vyšším stupňom Božej Milosti dovolil v sebe pôsobiť! Vedomá účasť človeka na jeho vlastnom duchovnom vývoji je vždy nevyhnutná - keby to bolo inak, bola by sloboda ducha len prázdnou frázou. Nedá sa predsa hovoriť o vývoji ľudského vedomia bez vedomia človeka!! Tento nárok na spájanie sa so stále vyššími stupňami Božej Milosti však nevzniká nejakým jednorázovým, abstraktným “áno” niekomu alebo niečomu, čoho obsahu a zmyslu ešte ani nerozumieme - a potom sa už len “odovzdáme do božích rúk” a necháme slepo viesť nejakým “Božím hlasom” - ako nejaké zvieratá na obojku. Nie, toto oprávnenie na každý hlbší stupeň spočinutia v Milosti vzniká človeku len tým, že pred duchovným svetom preukázal príslušný vyšší stupeň morálno-uvedomovacej kvality svojej vlastnej osoby. Len podľa toho, čo človek vedome a konkrétne poznáva a prijíma do seba, do svojho ja ako krásne, pravdivé a dobré, sa tvorí jeho budúcnosť. V tom záleží jeho sloboda a dôstojnosť. Len z tejto slobody spojenej s morálnou zodpovednosťou, len tieto dve tvoria základ, z ktorého môže vyrásť skutočná, opravdivá láska. O láske inak nemá zmysel hovoriť zo strany niekoho, kto nie je samostatnou, slobodnou bytosťou. S buddhistickou alebo hinduistickou predstavou, že ľudské ja neexistuje, že je len iluzívne, že ľudské ja sú len ako kvapky vody v rieke, ktoré sa navzájom miešajú až sa nakoniec zlejú a stratia individualitu v jednom oceáne, odkiaľ vyšli, stráca pojem osobnej zodpovednosti, slobody a dôstojnosti, ale aj lásky človeka celkom zmysel.

Filozofické dôvody pre
reinkarnáciu 1. 2.