Bábiky

Svojmu synovi som dala aj bábiku, aby nemal len samé auta a stavebnice. Dala som mu moju prvú bábiku z detstva, ktorá vyzerala už ako dievčatko.
Mala čierne rovne vlasy a pripomínala mi moju najmilovanejšiu sesternicu (mam ich sedem) a preto dostala meno ako ona. Vždy som jej zapletala vrkoče a jej prvé šaty boli pásikavo modré s úplne tenulinkými pásikmi. Presne tak nikdy nezabudnem ako prvýkrát vyzerala a že mala aj modrú stuhu vo vlasoch, ako nikdy nezabudnem, ako vyzeral môj už naozajstný syn, keď mi ho jedno ráno priniesli v pôrodnici.
Mal naolejovanú hlavu a mastne vlasy učesané ako bábika. Pripadal mi akoby som si ho práve odbalila z celofánu, ako bábika s ktorou sa ešte nikto nehral a úplne nová! Ešte aj košieľka na ňom bola absolútne narovnaná, ako len skúsené sestričky v pôrodnici vedia tak absolútne dôkladne zabaliť do košieľky dieťatko. Ja som sa to už potom márne pokúšala, zabaliť ho tak presne a bez toho aby som mu košieľku nepokrčila. Nemala som tu odvahu, tak silno ho do nej zavinúť.
A keď som ho takéhoto dostala a pripomenulo mi to tu novotu z detstva, tak oproti tej napevno obalenej košieľke kontrastovali jeho tučné líčka. Polkou prsta som mu stále chodila po tom líčku a doteraz sa pamätám, že také niečo jemne neexistuje ani na viečku, absolútne jemnulinká koža.

Ale moja prvá bábika vyzerala inak. Tu si už nepamätám, ako som dostala, ale mama mi to rozprávala. Mala som rok a pol, keď som ju dostala na Vianoce a nikdy na to nezabudla preto, lebo vraj vždy si myslela a tak to čítala, že tak malé dieťa sa ešte nemôže dojať. A ja vraj, keď som tu bábiku videla, tak som bola v takom pohnutí, že som ju len držala a rozplakala sa od radosti. Keby mi to niekto iný hovoril, než moja mama, tak to beriem s rezervou, či to tak nevidela len ona. Tejto bábike som dala meno po svojej mame. Vyzerala ako bábätko.

Prešli roky a synovi som vytiahla čiernovlasú bábiku, ktorú schovávam ako jedinú až doteraz. Ešte som takú svoju historickú mala platenú, čo mala nohy a ruky obalene latkou a červené papučky a tato bábika dokázala behať. Mama jej vždy vo vzduchu tak rozhompáľala nohy, že to celkom vyzeralo ako keby ta bábika bežala o dušu veľkými skokmi. Vždy, keď sme ju vytiahli, tak utekala, nech to bolo aj po rokoch a už sa latka na nej rozpadávala a hlavu mala obitú s dvojcentimetrovým riedkym páperím ako malé decko ostrihane nakrátko. Každá bábika mala svoje oblečenie a tato štrikované nohavičky s vreckom na hrudi a aj čiapočku.
Všetky bábiky mali mena našich žien v rodine, všetkých sesterníc alebo tiet. Každá mala svoju malú podobu a čo dokázala len ona. Tato sa zas volala po mojej babičke.

Oprela som mu bábiku o stenu, že čo na ňu povie, keď ju zbadá a či sa s ňou bude hrať, aby trochu zjemnel a nepočítal len auta, aby tiež mohol prejaviť svoju nehu. No ich plyšakov v posteli som sa dočkala až teraz, keď už mam pubertakov, že sa moje deti vážne hádajú aj o plyšovú žabu s dlhými nohami, čo sa na žabu ani neponáša a ma meno po psovi.
Môj syn si oprel hlavu o lakte na posteli, pozeral na bábiku a potom sa jej spýtal:
- Čo mi uvaríš? - Mal vtedy tri roky.
Zostala som šokovaná, že on očakáva, že bábika sa bude starať oňho a nie on o ňu a že v nej skôr videl dospelú ženu, ako malé dieťatko. Ale aj mali sme také nahrávky z neho, kde na otázku - A na čo je mamka? - odpoveda: - Na varenie. -

Ani moja dcéra sa nehrala s bábikami. V porovnaní s mojimi chlapcami dlhšie, ale v porovnaní so mnou skoro vôbec. Obliecť ju a dať spať, to bolo asi tak všetko, hoci, keď som jej kupovala bábiku, asi ja som si skôr prišla na svoje, čo ta bábika dokáže - cmúľať si palčeky a jej postieľka opäť skôr fascinovala mňa. Na to proste už žiadny model ani auta mať nebude a model ničoho. Moja dcéra skôr pozorovala bratov ako bábiky lietajú a padajú vláčené na šnúrach, hompáľané vo vzduchu a zaujímali ju vždy len stavebnice a niečo, s čím sa dalo niečo robiť. Len tak voziť ju nebavilo. A preto sme vždy chodili po kockách a vysávala som miniatúrnych vojakov, na ktorých si chcel môj syn v dospelosti odložiť tridsať tisíc, ako vtedy si už ich nakúpi dosť, hoci sme ich kupovali stále.
Môj syn túžil po tanku a keď sa raz do tanku na kolotoči dostal, tak sme mu kúpili štyri jazdy a zakaždým v tanku, pokiaľ nemal od strieľania úplne mokru hruď od slín.
Až dnes mame pod každým vankúšom plyšové mačky a pokiaľ mama žila, tiež mala svojho plyšového psa, ktorého si dávala pod hlavu. Ked vecer kazdy vykrikoval, kde ma svojho plyšaka, aj ona sa ozvala: - A moj pes je kde? – Bol také dobre operadlo pri čítaní.
Aj ja mam svojho plyšového macka, čo ma sveter na gombíky, ktorý mu uštrikovala moja mama, ale už neviem, kde je a kde sa v tej hore plyšakov stratil.