Moja šelma

...hrabala som sa na prti, čo nerobievam nikdy. Asi som sa bála, aby mi nebolo ľúto a
preto to považujem za nebezpečné.
Raz budem žiť v Afrike. Lebo je to krajina snov, ktoré ste si vymysleli o voľnosti,
divokých zvierat. Kde mačky sú levami a psi žirafami. Vždy som sa tam videla, že mam
zariadene ako Joy Adamsova, hlavne tu verandu, kde je jej Pata, alebo také nejaké
maličké zvieratko pije zo všetkých fľašiek na stole, vlastne oblizuje ich.
Vždy sedeli s návštevami na verande do šírej divočiny a v izbe mali taký nábytok,
ktorý som volala prerušovaný, lebo to bolo drevo ako vyskladane z latiek. A potom
knihy a všetko vo farbách vrecoviny ako len život medzi tým všetkým vynikne.
Tak priletela tam lietadlom, sprevádzať svojho manžela. A pre náš je dôležitá ona.
Začína sa príbeh levice Elzy, ktorá jej pripomínala jednu kamarátku. Tak mne zase ta
levica pripomína kamarátku. Asi presne tak nezmyselne ako keď vám kamarátka pripomína
leva a to ešte malé levíča. Ľudožrút bol zastrelený a zostali po ňom levíčatá. Bolo x
dni, keď hľadela do tmy a tušila, že niekde tam je Elza, v šírej divočine, na ktorú
nie je zvyknutá. Ako keď si sami zvykáme na divočinu, na to, čoho sa bojíme kvôli
druhému vzdávať.
Nuž mam taký pocit, že kdesi z tmy sa vynorí, že ju pohladím po hlave, že je tu stále
niekde prítomná. Ako bola vždy na streche auta nad hlavou, keď landrover celkom
samozrejme aj s ňou sa pohyboval africkými prašnými cestami, keď vedľa ciest bolo
vidieť bežať gazely a Elza si ich nevšímala.
Bolo to tak zvláštne, že je na tej streche, ako pre leva. Že skaliska si pomýlil so
strechou landroveru, s vernosťou k jednej žene.
Vidiac ju ako visí na gumovom kolese a chrbtom sa váľajúc v prachu. To mi vie vohnať
slzy do očí. Ako niečo, čo ste spolu prežili. A preto o tom nedokážem ani písať.
Lebo aký to rozdiel, vítať ju cez rieku, keď prichádza vychudnutá od levieho filozofa
s tromi maličkými, ktorým ona dala mena Gopa, Dzespa a Elzicka. Že nezabudla.
Ako zúfalo si želali aby zapadla do divočiny ako prajete šťastie tomu, koho mate radi.
Ale zvesená laba nad hlavou a hlava zdvihnutá hore, či zoskočí, je tu prítomná stále.
Dni a dni samozrejmosti nášho ľudského šťastia, že niekto je proste tu a s nami.
Myslím si, že na toto sú slova prikrátke, prikrátke aj ako príbeh, ktorý by mohol
zachytiť, že strechu auta nad hlavou nemáte, keď pozeráte po skalách, kde sa vynorí
ďalekohľadom. Ako keď sa pozeráte do svojej minulosti.
Zas nás dojme zviera, už inak si lásku priblížiť nevieme. Zviera je neutrálna krajina
a preto je ňou Afrika, krajina divých zvierat ako si spomíname na svoje divoké lásky.
To každý z nás ma labu pri uchu a za jej pazúry mäkko stiahnuté by dal všetko, keby
sa znova valala s pneumatikou a znova trhala vankúše, alebo ležala vyvalená na
lehátku. Ako tam nikdy nepatrila, a predsa bola.
Je jedno nebo nad nami, na obyčajných plechoch zdvihnuté, kde počujeme tlmene zvuky,
keď zoskočí a pozrie do auta pred odchodom. A zmieriť sa s divočinou je ťažké, aj keď
práve ta divokosť v nás nám to dala, že vydržíme ťažký nápor jej kíl, ako mala srsť a
laby nie pre nás, len aby prežila. Čo pre človeka viac znamená, či divoká láska, či
divokosť v srdci, či ta samozrejmosť, že voľakedy nebola a nemuseli ste jej čeliť.
Jej nechápavému, odchádzajúcemu pohľadu.
V každom z nás je vraj aj muž, aj žena a potom aj zviera. Aj tuleň aj šelma. Napadlo
mi, či svojho muža tak milovala, či milovala v ňom najviac muža alebo niekoho, kto to
chápal. Ja viem, že nech stretnem akéhokoľvek muža, niečo zo strechy auta nebude mat.
A možno len laby, ktoré sa učili trhať korisť. Niečo, čo z vašej duše nikdy neodíde.
vyholená, toto som napísala tebe. Myslím, že si ani nevieš predstaviť ako som ta mala
rada, lebo vždy mam pocit, že sa dopredu už musím s tebou lúčiť ako do môjho sveta
ani nepatríš, tým že je to také virtualne a neskutočné. A že keď napíšeš "v kabelke", tak máš v nej celu Afriku.
Myslím, že si to ani predstaviť nevieš a Winnetou to ako len medzi ľuďmi zďaleka ako
kniha nevystihol. Myslím si, že nikto v živote pre mňa tak veľa neznamenal a neviem
si predstaviť, že niekto iný na svete a v tomto živote vôbec ležal na tej streche nad
mojou hlavou tak, ako si ty samozrejme rozvalená ležala, že tak to bolo tvoje miesto.
Slzy mi teraz tak tečú, že mi až kvapkajú na nohy a pančuchy ako to skrčená do klbka
pri stole píšem a zmochlim vreckovku ako piesok z tej puste, vôbec sa to nedá
porovnať s ničím. Takú strechu a taký zážitok som nemala.
Ty ako vyholená neexistuješ, ale keby si aj rovno existovala v nejakom mužovi, myslím
si, že ani samotný ten muž, by sa nikdy a v ničom nevyrovnal vyholenej, že jeho iná
usoba, môže byt iná, ale už nikdy nie ta, ako presne strecha toho auta. Je to nejaký
aspekt z existencie, ktorý bol presne v nej a bol by láske k mužovi tak vzdialený ako
miluješ šelmu. Už zviera a nie muža, možno len nejakú divočinu v ňom, ktorá ma aj k
bežnej ľudskej láske ďaleko. Ja by som chcela muža, ale nemohla by som na teba
zabudnúť. Je to také niečo ako ešte aj vietor nad ľuďmi, ako nejaká iná než bežná
sila, čo ma oslovila. Mam pocit, že spoza tých skál zadul zvláštny vietor, ktorý som
v živote nečakala.
Za toto ti veľmi ďakujem. Aj keď sa to voľajako ťažko nesie ako nezničiteľné, je to
určite nesmrteľnosť, lebo telo sa roztrhať dá, ale čo je v ňom nie. Si pre mňa jedným
z dôkazov, že sme nesmrteľní.

(napísané včera po tvojom hladovaní v Afrike)