...hrabala som sa na prti, čo nerobievam nikdy. Asi som sa bála, aby mi nebolo ľúto a
preto to považujem za nebezpečné... takto som zacala svoj clanok kedysi davno o mojej priatelke, ktoru som si nasla vo virtualnom pralese.
Kdesi su stale odtlacky nasich lab v makkej hline slov a mne sa zdala drza, ako sa tak z hustiny na mna vyrutila a pisala mi nieco o mojom zadku.
Odskocila som a pozorovala ju s umyslom zautocit a ovladnut svoj strach, ktory je v dzungli zlym radcom.
Pamatam si, ze mi prebleskla hlavou myslienka, ze strach porazim len jeho uplnym ignorovanim a natiahla som svoj krk aby som lepsie zavetrila jej pach, ktory mi pripominal nieco ine, zname...
Odvtedy uz vzdy som nevnimala jej slova rozumom a logicky a citila som ju aj na sto honov, ked zapraskali vetvicky len podo mnou.
Nuž mam taký pocit, že kdesi z tmy sa vynorí, že ju pohladím po hlave, že je tu stále
niekde prítomná. Ako bola vždy na streche auta nad hlavou, keď landrover celkom
samozrejme aj s ňou sa pohyboval africkými prašnými cestami, keď vedľa ciest bolo
vidieť bežať gazely a moja Elza si ich nevšímala.
Bolo to tak zvláštne, že je na tej streche, ako pre leva. Že skaliska si pomýlil so
strechou landroveru, s vernosťou k jednej žene.
Vidiac ju ako visí na gumovom kolese a chrbtom sa váľajúc v prachu. To mi vie vohnať
slzy do očí. Ako niečo, čo ste spolu prežili.
...krajina divých zvierat ako si spomíname na svoje divoké lásky.
To každý z nás ma labu pri uchu a za jej pazúry mäkko stiahnuté by dal všetko, keby
sa znova valala s pneumatikou a znova trhala vankúše, alebo ležala vyvalená na
lehátku. Ako tam nikdy nepatrila, a predsa bola.
Je jedno nebo nad nami, na obyčajných plechoch zdvihnuté, kde počujeme tlmene zvuky,
keď zoskočí a pozrie do auta pred odchodom. A zmieriť sa s divočinou je ťažké, aj keď
práve ta divokosť v nás nám to dala, že vydržíme ťažký nápor jej kíl, ako mala srsť a
laby nie pre nás, len aby prežila. Čo pre človeka viac znamená, či divoká láska, či
divokosť v srdci, či ta samozrejmosť, že voľakedy nebola a nemuseli ste jej čeliť.
Jej nechápavému, odchádzajúcemu pohľadu.
Myslim si, ze kdesi na pociatku, skor ako zacal svet, sedeli sme vedla seba s kockami v ruke a ked sme ich vrhli na hraci plan nasho sveta a v tej chvili vsetko o sebe zabudli, zacal nas trapit strach, ze tento hraci plan je naozajstny a rozdeli nas v nom smrt.
Nikdy mi neprislo na um, ze sa o zivot len hrame a ze koho milujeme, ten uz davno sedi od pociatku sveta vedla nas. A ze nech by urobil cokolvek, tak mu vsetko odpustime len ako v hre, ktora nema iny vysledok, nez davno mala, ze vsetci sme sa uz davno nasli, este skor nez sme sa na hladanie zacali hrat.
A presne preto viem, ze ju nestratim v svojom srdci ako na susednej stolicke, ked sa mi zamari, ze hladame sa naozaj.
To podstatne viete, ze uz ste nasli a vozite sa len toboganmi vlastnej duse odznova.
" A dnes ráno som videla, že nielen mamy vychovávajú. V parčíku si mlada mamička čítala na lavičke časopis a mala dcérka, asi dvojročná, sa okolo nej vozila na bakelitovej motorke ... (napisala v knihe, co jej minuleho roku vysla z tolkych slov, co nam popisala na Krivolakej prti ako spolublogerka tymto svetom)
na ktorej sa treba odrážať nohami od zeme. Aj ja som kedysi takú mala. Odrazu sa pri nej zastavil starší brat na trojkolke a plesol ju po hlave. Ona chuderka zostala zmätená, akože: "Čo sa to deje?!" A ten malý Komensky jej z trojkolky výchovným hlasom povedal: "Si dostala po hlave, vieš?"
Ona ani neplakala, ani sa nešla sťažovať mame. Videla som, ako sa jej v prekvapených očkách rodí poznanie: tak takéto je to teda, dostať z ničoho nič po hlave! A predstavila som si, ako ju ten brat vychováva aj doma. Že ona sa napríklad ráno pozrie do šálky, kde obvykle máva svoje sladké kakavko, a keď v nej nič nevidí, tak celá prekvapená povie, že: "Ňeňi!“
A brat vychovávateľ ju poučí: "Sa ti vypilo, vieš?"
A ona sa pre istotu ešte raz pozrie do prázdnej šálky a vidí, že naozaj - kakavko je vypite. A zase vie o živote viac.
Rozhodla som sa, že budem mať veľa deti ..."
Citam knihu ako ked si prezerame stary kufor s mnozstvom slov, ktore pre nas vela znamenali. Mozno sa mi to do duse ani nepomesti, na co vsetko si este musim spomenut skor nez zadkom clupnem tam, kde sme ich nikdy nepotrebovali, citiac to vsetko tak samozrejme.
