Osobný rozsah

S ešte väčším odstupom by sme možno aj „zlo“ lepšie chápali.

Ak máme teda len vnímať to, čo je bez urýchlených súdov, možno je aj zaujímavejšie sa pozrieť skôr na to, ako vnímame, než na to, aké to je.
Skutočnosť mi pripadá ako oktávy na klavíri z ktorých niektoré väčšina ľudí preferuje. A ešte mi to pripomína „osobný rozsah“. Akokeby mnohí ľudia mali a stačila im miesto klavíra aj náhrada elektronická, kde máš len dve – tri oktávy.
A túžba po kráse a dobre mi potom u mnohých pripadá ako túžba počuť len niektoré tóny, čo sa so slovom rozsah vylučuje.
S rozsahom stúpa schopnosť vnímať obidvomi smermi a to ľudí aj desí.
Romantika a sladkosť a túžba len po kráse a dobre, sa mi často spája s rozsahovou obmedzenosťou.
Kto chce poznať, spoznáva nielen jedným smerom, ale za každú „výšku“, za každú krásu, čo je schopný pocítiť, zaplatí aj poznaním desivých temnôt aj v sebe, poznávaním aj odporného a odpudzujúceho a to aj v sebe.

V mnohých rozprávkach, kde je to obrazne vysvetlene, nájde krásu a dobro len ten hrdina, čo sa nezľakne aj odporného v podobe ropúch a hadov napríklad. Nezľakne sa protipólu!
Rozsah predpokladá aj protipól.
A preto, keď niekto napíše – toto nechcem ani počuť, tohto sa desím, bojím, vyhýbam sa...
Čo môže potom vedieť z opačného a o opačnom?
Čo potom naozaj vie o dobre, kráse a láske?
A po akom poznaní potom túži?
Neúplné existuje len v malom rozsahu pre obidva protipóly.

Takto si môžeme vysvetliť prečo toľko ľudí spozná výšky až po pádoch, prečo toľkí, čo sa stretli s utrpením a zlom, objavujú aj doteraz nepoznane dobro, krásu a lásku, ktoré predtým nevideli. Zmenil sa im ROZSAH VNIMANIA.
Poznanie je ako krajina, rozlieha sa vpravo aj vľavo, aj smerom hore, aj dolu. Nevlastnime nič, keď chceme vlastniť len výsek zo skutočnosti. Poznanie výberové je len jedno – nevidieť, nevnímať.

Často sa mi zdá, že kto mi povie, že je romantikom a vníma krásu a len krásu, pretože len tá ho oslovuje, mne to znie akokeby mi hovoril, že je slepý.
A ľudia sa často hlásia ku slepote, len k určitým výsekom zo skutočnosti. Myslia si totiž, že poznať „odporne“ by ich spravilo v očiach iných odpornými. Ale takíto hrdinovia v rozprávkach (ktoré sú pravdami o živote) by to, čo hľadajú, nenašli.
Boli by to tí, čo siahajú v rozprávkach len na krásne truhlice a nechávajú sa pomýliť len vonkajším zdaním.
Klamlivá krása nie je len vo fyzickej, v šatstve a akomkoľvek inom lesku, ale aj v hľadaní samotnej krásy kdekoľvek.
Kto sa boji odporného, nenájde jeho protipól. To je námetom mnohých rozprávok, kde sa tieto protipóly striedajú. Striedajú sa totižto aj v poznaní a poznanie bez tohto striedania je neúplné.

Často sa mi zdá, že som svojou mamou. Vzdychnem ako ona, dvíham sa ako ona, oblečené mám niečo také, ako ona.
Hovorí sa, že mŕtvi sú tu stále, ako vietor, v našich srdciach. Či chcem tomu veriť alebo nie, ona tu proste je a vo mne.
Za života sa mi nezdalo, že toľko z nej je vo mne. Akoby som ju zhltla, zjedla, obsahovala.
Dokonca aj vidím ako ona.
Pozerám na zaprášenú cestu s jej pocitom, na ktorý som sa predtým len pozerala a myslím si o svete to, čo ona. Až ma prekvapuje, prečo vlastne žijem aj ja?
Odkedy zomrela, je mojou súčasťou. Žije vo mne a vôbec som si nemyslela, že nesmrteľnosť vyzerá takto, ako štafeta pohľadu na svet, ktorý ste predtým nechápali, ten pohľad, nie svet, až pokým ste ho nechytili do rúk ako nejakú fakľu.
Keď hľadám štrbinu v dlhej stene, nachádzam skoby a miesta, kadiaľ musela prejsť a zastokávala si svoju.
Dýcham si pred seba jej dychom a častokrát si až na sebe uvedomujem ako sa cítila. Je tak blízko, že som to vlastne ja tiež.