Prádlo medzi skalami

Doteraz si pamätám tú červenú bundičku, čo šila moja mama, s bielymi bodkami a šnúrkami pod krkom. Nosili ju všetky moje deti. Po tých schodoch som chodila aj ja.
Jednu nohu mal vyloženú na múriku, ledva naň nohou dosiahol, rukami sa držal kovových tyčí v plote a pozeral ako sa deti hrajú. Túžil byť v škôlke, tam kde sa deti hrajú a nie samé.
Raz si jedno dieťa zaseklo pod takýto plot, do medzery nad múrikom aj hlavu, keď chcelo preliezť dnu. Vtedy manžel pomáhal to dieťa držať z jednej strany a z druhej ho iní muži prepchávali dnu, aby ho odtiaľ vyslobodili a nevylomilo si pri tomto krkolomnom čine krk.

Ďalekohľadom som blúdila po skalách, skaly tam pripomínajú slona a ľudí a už ani neviem čo. A vysoko v skalách, kde by sme už ani nedoliezli v našom limite, sa mi zazdalo, že som uvidela viať prádlo. Niekto tam býval, vysoko v skalách, keď tam mal pred domom, ktorý ani nebolo vidno, na šnúrach prádlo, ktoré sa vo vetre vzdúvalo.

Mám dojem, že som vtedy videla pustovníka, aspoň jeho prádlo, jeho plachty ako viali vysoko nad všetkým možným. Nad Čiernou Madonou dolu v kláštore, ktorá vraj plní sny, keď sa vám podarí vystáť rad a dotknúť sa jej.
A to bol taký nečakaný dojem, na ktorý som nezabudla. Predbehol aj všetky ostatné, aj farebné sklá v okrúhlych oknách v chráme. Aj kamenné námestie pred chrámom, kde sme všetci boli ako mravce.

Museli to byť plachty, keď som ani okná nevidela. Určite to neboli kuchynské utierky. A možno sa mi to len zdalo, nikto mi to nepotvrdil, že tam niekto býva.Ale vždy si tak myslím, že vtedy som videla pustovníka a rozmýšľala som, ako si hore vynesú jedlo a ako zlezú? A všetci sa dolu čudovali, ako už kláštor dokázali tak vysoko v skalách postaviť. Ešte aj od tej kamennej Panenky Márie vyššie mohol byť človek, čo tam len vyliezol a samozrejme, tam už mohol vyniesť len prádlo, šnúry a sám seba.