Snehobiela viera

Nuž, možno som pomýlená len ja a v tom, čo som si ja z viery zobrala k srdcu a do mysle.

Pamätám si čas, keď som neverila a žila maličkosťami. Bola som veselá a verila som len na náhody. Verila som tomu, že o všetko sa musím snažiť sama a nič nebude, o čo sa nepričiním aj vlastným úsilím. Nespoliehala som sa na túžby a na želania, na nejakú vyššiu spravodlivosť, na žiadne mlyny, ktoré by ma mali utešiť.
Mala som predstavu len jednej prítomnosti a ako ju môžem sebe a iným spríjemniť. Bez viery sa mi žilo celkom ľahko a netrápilo ma, čo som nemala – všetko to bola len náhoda. Nechýbal mi ani zmysel života, nehľadala som ho. Nepremýšľala som nad vecami, ktoré nemám a ktoré tak by mi mohli chýbať. Ani ich zmysel mi nechýbal.

Jedného dňa do môjho života vtrhla viera. Taká ta ľudská, ako vám ju podajú iní a ako sa o nej môžte dočítať. A tak som začala rozmýšľať nad vecami, ktoré nemám a prečo ich nemám, keď dozvedela som sa, že človek všetko môže mať, keď si to zaslúži. A všetko to, čo nemá, to ma aj zmysel prečo to nemá a aj ten zmysel sa dá vypátrať, keď človek pritiahne všetko, čo si zaslúži a čomu je otvorený.
Raz tu jedna blogerka napísala myšlienku, či vôbec Boh stojí o jej vieru a o jej modlitby, či práve toto chce od nás a nie niečo iné. A na to si spomínam teraz, keď si začínam myslieť, že veru chce niečo iné ako len našu pomýlenú vieru.

Čo je to čistá snehobiela viera? Je ona tkaninou zašpinenou našimi všelijakými dohadmi, čo všetko vierou je a čo už nie je? Nie je ona len pocitom životným aj bez rozmýšľania o nej? Je ona tŕňovou košeľou o tom, z čoho všetkého sa obviňujeme?

Začalo sa mi ťažšie žiť. Už neboli náhody, už za všetko som mohla sama a za nič iní. Už som nebola schopná len tak konať a bez strachu, veď všetko, čo poviem a urobím, už nebude len čírou náhodou, čo všetko mi to prinesie. Za každou udalosťou, čo sa mi stala, som hľadala svoju vinu a veľkosť mojej viny ma celkom zgniavila. Viera sa pre mňa nestala barličkou ale kyjakom strachu, hlavne strachu z dôsledkov.
Vraj všetko môžem zmeniť, naozaj všetko?
Dúfala som, že blízkych stretnem po smrti a je prirodzene, aby človek viac myslel na život po smrti, hoci len krátko ako na život za života?
Keby nie smeblogu, možno taký komix aj o sebe vo viere neuvidím, ako nám viera aj zaslepuje oči, ako nám všetko, čomu len veríme zaslepuje oči miesto života naozajstného, ktorý už je tu.
Stojí Boh o myšlienky o viere? A nezdá sa mu ľudský rozum celkom zbytočný?
Verím v snehobielu vieru, ako verí idiot, ktorý si nemysli nič ani o Bohu. Takú, ktorú netreba okresávať, ani vysvetľovať. Takú s nezmyslom, že stačí žiť aj pre nezmysel a proste ho len precítiť a len taký, ako je.
Keď na sklonku života sa vám už náhodou nechce žiť.
Keď neveríte, že blízkych po smrti stretnete a preto si vážite, že ešte žijú.
Keď považujete smrť za nezmysel aj keby vám ju stokrát vysvetlili len ako prechod v ktorom sa niekto stratil.
V ktorom nič sa nedá vrátiť späť a nemusí vás to mrzieť, lebo všetko je náhoda.

A len nezmyselná.
Cítim, že nezmysel je niečo veľmi prirodzené. Tak prirodzené ako malý človek nemá na viac, len aby bol človekom.
Cítiť nezmysel je ako veriť na prítomnosť.
Ľahšie sa mi dýcha a lieta.