Už len tŕne

Čo ma však prekvapilo bolo, že len jeden z nich bol písaný pre smeblog, ostatné som si proste pastla z predchádzajúcej mojej stránky a všetky z leta 2004.
Bolo to výnimočné leto a vtedy som začala prvýkrát písať svoj blog „grétka“, ktorý už neexistuje. Možno o tom všetkom je ten šiesty článok „Poblúznená labuť“.

Asi zmažem všetky články, ktoré boli len tŕňmi, keď kvetu vo váze opadajú všetky lupienky snov.
Neviem, či si to pamätáte, že niektoré najhoršie obdobia boli tým krásne, že ste boli tak stlačení ako kvet lisovaný v knihe. Tých strán bolo veľa a kvet v nich len jeden. Stískali ste si ho celou silou na srdci. V to leto mi bolo hrozne a keďže som nemala záhradu, na ktorej som chytila rýľ a rýľovala až do tmy a celkom zabudla na seba a na to, čo ma čaká, tak chytila som pero a každý deň som si povedala: Budem rýľovať písaním. A rýľovala som v sebe.
A stále som myslela na to, čo ma čaká.

Všeličo čakalo a to skončilo. Sú také búrlivé obdobia.
Veľmi som mala rada troch mužov. Všetci traja boli virtualni. Každý z nich mi veľa dal, alebo ja som si veľa z nich zobrala. O tom ako inak sa dá pozerať na svet.
V živote som takých zaujímavých mužov nepoznala. Stále si myslím, že je to tým, že v živote by som sa tak nesústredila len na ich napísané myšlienky. V živote by ma rozptýlili kadečím iným, čo by som si bola viac všímala a možno by som sa ich bola aj bála. Takto v bezpečí vzdialenosti to bolo celkom iné. Asi také, aká len virtualita dokáže byť.
Navždy sa mi cely virtualny sen, ten môj, spojil s týmito mužmi. Už môžem tisíckrát zapnúť počítač a všetko v ňom mi už bude pripomínať len tŕne, sama som o tŕňoch, tie vydržia dlhšie ako lupienky. Ale aj lupienky sa mne zdali tŕňmi niekedy.

Dnes by už z tej knihy mne vypadli len tieto vylisované obrázky, čo v nej z toho obdobia prežili:

Mužské pasce 21.2.

Nádej tisícpäťsto... 5.3.

Nadženy 6.3.

O kráse 9.4.

Prvá nádherná zostala poslednou 3.9.

Poblúznená labuť 19.11.

Nemám čo ľuďom povedať, čo by som im chcela, na vysvetlenie len to, že všetky tŕne vždy zakrývajú len smútok. Stále chránia len svoje lupienky, ktoré už opadali. Ako podráždený človek, ktorý už nikde nevidí to, čo videl.
Aj smútok veľký za tým prežívam, hoc to bola aj len virtualita. Odišla som na smeblog, aby mali voľnosť a slobodu odletieť. Ako keď odnesiete psa tam, kde mu bude lepšie, keď vypustíte vtáčika na slobodu, keď cítite, že jedno obdobie skončilo a keď sa učíte vzdávať a púšťať.