Čo vám budem hovoriť. Ahmad chce z Egypta jednoducho vypadnúť. Chcel by ísť za príbuznými do Talianska. Jeden neúspešný pokus cez Rusko má už za sebou.
Keď prišiel sem, jeho "kontakt" mu zariadil ubytovanie. Ahmadove legálne vízum platilo asi tak na 3 mesiace, presne si nepamätám. Potom mal cez Rakúsko cestovať do vytúženého Talianska a čo si budeme nahovárať, pravdepodobne na čierno.
Spokojne si tu čakal asi takých 20 dní, kým ho jeho kontakná osoba nezobrala do Polusu. Zrazu si na niečo spomenula a poprosila ho chvíľu čakať. Tak Ahmad čakal. A čakal. A čakal. A čakal. Až čakal 10 hodín. Polus zatvárali a keď ho tam našli čakať SBS-kári, nerozumeli mu ani slovo. Tak ho pre istotu zbili. Nepopieram, že musel pôsobiť podozrivo, ale či to boli nevyhnutné opatrenia...?
Päť dní žil na ulici so sto korunami a vedel len po arabsky. Až raz skrížil cestu môjmu priateľovi. Prihovoril sa mu po arabsky, slovo dalo slovo, kamaráti sa zmobilizovali a Ahmad už nebol taký stratený.
My dvaja sme sa do toho nechceli veľmi pliesť, predsa len tam nebolo všetko kóšerné, ale dbali sme na to, aby sme mu pomohli aspoň sa najesť. S priateľom máme založenú "charitatívnu" pokladničku, po hebrejsky cedaqa, po arabsky sadaqa. Pravidelne do nej prispievame a na konci roka nasporené peniaze venujeme na nejakú užitočnú vec. Nie je to obrovská suma, ale snažíme sa, ako nám to študentské financie dovolia. A tentokrát sme sa zhodli, že nastal čas, aby sme pokladničku trochu vyprázdnili.
A tak tu Ahmad pobýval medzi nami, medzi vami...Možno ste ho stretli blúdiaceho v bratislavksých uličkách a nevedeli ste, že je to on. Veď ako by ste aj mohli.
Medzitým sa mu vždy nejakou cestou a niečiou pomocou, obe nám neznáme, podarilo nájsť svoju kontaktnú osobu. A veril jej. Veľmi dokonca. Ani po desiaty raz sa nepoučil, že keď povie "počkaj tu chvíľu", bude tam čakať až do nasledujúceho rána. Ja by som ho bola najradšej poslala k Vysokému komisárovi pre utečencov, ale on mal iste iné plány a tak to všetko radšej vydržal. Neviem kde prespával, neviem z čoho žil, či sa niekde umýval, alebo menil si šaty (jeho batožinu aj jeho pas s vízom mala jeho kontaktná osoba, ktorá sa netrápila mu ich dať).
Bol mierne hanblivý a veľmi slušný (podľa pravidiel Blízkeho Východu). Pamätám si, že až na desiaty raz sa odvážil mi podať ruku a pozrieť sa mi do očí. Ani neviem, či dovtedy vedel moje meno a či ho vedel vôbec. A ja ani neviem, či sa naozaj volal Ahmad. Toto sú záležitosti, ktoré sa mňa netýkajú.
Kde je teraz, neviem. Ani vám neviem zaručiť úplnú pravdivosť tohto všetkého. Ale počula som, že sa mu to všetko nakoniec podarilo. Možno sa však len všetci snažíme to veriť, lebo je to lepšia možnosť vysvetlenia faktu, že sme ho už dávno nikto nevideli v Bratislavských uliciach......
