Meno dostalo toto mesto podľa rieky (hebrejsky sa rieka povie nahar), z ktorej však už medzičasom zostal len malý potôčik, pretekajúci centrom mesta. Neďaleko centra sa nachádza ulica Yicchak Sade. Nájdete ju ľahko, jednoducho z Masarykovej ulice zabočte doprava. Niekde uprostred najdete drobný domček s krásnou záhradou, kde som trávila teplé prímorské podvečere.
Naharia leží celkom blízko hraníc s Libanonom. Autom ste tam za štvrťhodinku. Doteraz si spomínam na ohromujúcu krásu jaskyne pri Rosh Hanikra, vrcholku, na ktorom priamo leží hranica. Kedysi cez Rosh Hanikra prechádzal tunel pre vlaky, premávajúce medzi týmito dvoma krajinami. Dnes je zamurovaný a v izraelskej časti nájdete drobné kino, ktoré každú polhodinu poskytuje informácie o jaskyni.
Môj hostiteľ, pre mňa je rodinou, mi rozprával, ako zvykol na nákladiaku voziť zbožie do Bejrútu priamou cestou z Naharie. Tie časy sú preč, pretože je vojna. A bola aj vtedy, pred rokom, aj keď sa môže zdať, že vypukla až teraz. Kým sme sa viezli lanovkou od jaskyne späť na parkovisko, kým sme pri šere skorej noci pozorovali damany, zvieratká podobné veľkému morčaťu ale príbuzné slonovi, ktorých po zotmení z úkrytov vyjde toľko, že ich ani neviete napočítať, kým sme pozorovali ako sa more leskne dozlata pri podvečernom slnku, celý čas bolo treba byť pripravený na poplach a útek do krytov. Aj v záhrade na ulici Yicchak Sade jeden taký bol. V to leto, ako už aj mnohé iné, zostal nevyužitý. Aj tento rok...Nie však preto, že by nebolo treba ho použiť, ale preto, že dôvod ho použiť bol až taký veľký, že lepšie bolo utiecť o pár desiatok kilometrov na juh.
Veľa rozmýšlam, ako asi teraz Naharia vyzerá. Plážové stredisko, kde som sa máčala v teplej morskej vode, pešia zóna, kde som sa po večeroch prechádzala, centrum a jeho miniriečka, ulica Yicchaka Sadeho...Pre pár dňami som na BBC videla fotku jedného zo zničených domov. Niečo mi pripomínal, ale dúfam, že ma spomienky klamú.
Ako to vyzerá v Haife, to tiež presne neviem, a neviem či by som zniesla pohľad na zničené domy. A viem, že podobne to musí vyzerať aj na druhej strane Rosh Hanikra. Zničené domy, vystrašení a zranení ľudia, plačúce deti.
Dúfam, že ľudia sa mýlia, keď prorocki vravia, že toto je len začiatok. Pretože by som sa chcela do Naharie vrátiť a priamou cestou odtiaľ navštíviť Bejrút...Zatiaľ o tom len snívam a určite nie som sama. Ale kým existuje propaganda, vymývanie mozgov na školách, skresľujúce informácie a násilné odďalovanie dvoch tak blízkych krajín, asi sa nám ten sen nesplní.
