Ako prilákať baby na podujatie

Jedného pekného dňa mi došla sms z Únie mládeže, že na Slovensku je reprezentačné baseballové mužstvo jednej blízkovýchodnej krajiny. A nedošla len mne. Ako som sa o pár dní dozvedela, došla aj mojim kamarátkam. Išlo o pozvanie na piatkovú večeru s týmto mužstvom. Nemuseli sme dlho rozmýšľať, či ísť alebo neísť.
Samozrejme, že sme si nič nesľubovali, ale baby sú baby a tak sme sa v každom prípade nahodili do slušnejších a krajších šiat ako inokedy. Šabatová večera s celou kopou vytrénovaných športovcov! To nie je každý deň (resp. každý týždeň).
A tak sme došli. Okrem nás zopár báb tam skoro nikto iný nebol. A čakali sme a čakali a čakali (došli sme totiž o čosi skôr než bolo treba - pre ten dobrý dojem, chápete...). Naša nedočkavosť spolu s očakávaniami sa so sekundy na sekundu stupňovali.
O takých 20 minút sa otvorili dvere, vošiel urastený chlapík, takých 40 rokov od oka (takže ten vypadáva), tréner (ako sme sa neskôr dovtípili) a za ním reprezentačné baseballové mužstvo jednej blízkovýchodnej krajiny - zložené z 11-ročných chlapcov!!!
Ďuri, čo rozposielal pozvánky, sa len kdesi v kúte uchechtával na našich bezpochyby nadšených výrazoch.
Ale čo iné mu ostávalo. Bola by predsa hanba, keby reprezentačné mužstvo nik nedošiel privítať.
Aj keď, nemala som dojem, že by si tí chlapci vôbec boli všimli, že tam sme....