Samozrejme, že som čakala negatívne reakcie. Čakala som ich hlavne pri článkoch, ktoré sa tejto témy dotýkajú. Napriek tomu, som bola až príliš často (nemilo) prekvapená. Nielenže si mnohí ľudia ani len neprečítajú celý článok, hlavne sa neunúvajú si o mne zistiť čo-to predkým začnú súdiť. Im stačí to slovo...to, kde je na začiatku Ž. A už šup, ide sa!
Mojími úplnými favoritmi sú hlášky typu "No jasné, so špinavými arabmi sa predsa fľákať nebudeš" atď. Po prvé, myslím si, že je dosť rasistické hovoriť o Araboch ako o špinavých. Takže ten, kto vlastne mňa chce postaviť do pozície rasistu sa len sám prezentuje ako taký. Po druhé, bolí ma to najviac, pretože ja sa snažím o pravý opak. Moji rodičia ma vychovali v duchu tolerancie všetkých ľudí, nehodnotiť podľa pôvodu - a myslím, že urobili správne a veľmi som im za to vďačná. Možno je to tým, že v mojej rodine sa "miešajú" rôzne etnické prvky. Dalo by sa vlastne povedať, že som taký "rakúsko-uhorský" mix (od maďarského po slovenské, od čiernohorského po židovské). Ale možno je to len tým, že moji rodičia nie sú blbci rasisti. Veru nie sú...
Bolí ma to, pretože som nikde nikdy nepovedala, že nemám rada Arabov a myslím, že tí, ktorí čítajú moje články to vedia. Hlavne najlepšie na tom je, že s Arabmi trávim pravdepodobne viac času ako polovica ľudí, ktorí také veci píšu - tak asi viem, či ich mám rada alebo nie. Nebudem sa tu znova brániť a obhajovať svoje postoje, robila som to dosť často a nie som nikomu dlžná vysvetlenie. Moje postoje zastávam, lebo sa mi páčia - nie aby sa páčili všetkým ostatným.
Ďalšie obľúbené sú tie príspevky, ktoré reagujú na článok, ktorý s danou témou nemá nič, ale nič spoločné. Viď posledný článok, ktorý som uvernejnila. Myslím, že takí ľudia sú len zakomplexovaní sami zo seba a vybíjajú si svoju zlosť na niekom za svoju vlastnú neschopnosť.
Toto sú príspevky, ktoré si môžete sami verejne prečítať. Sú aj iné, druhé, ďalšie, neverejné... Boli aj budú ešte.
Úprimne poviem - myslela som si, že to zoberiem lepšie, ľahšie. Mávnem rukou a ... nemôžem. Chcela som sa s ľudmi podeliť o svet, ktorí mnohí možno nepoznajú. A nikde som na nikoho neútočila. Neviem potom, ako si ja zaslúžim, aby na mňa ľudia útočili. Písala som snáď niekde, že treba vyzabíjať všetkých arabov/moslimov? Písala som snáď niekde niečo škaredé o kresťanstve? Lákala som na rituálne vraždy katolíckych detí? Som úžerníčka? Že chcem s ostatnými "židovskými kolegami" ovládnuť svet? Nie pardon, nikdy som nič také nenapísala, nepovedala, ani nemyslela.
Či som bola smutná? Áno, niekedy sa vyronila slzička.
ALE! Ani sekundu, ani jedinú sekundu od zrodu môjho blogu som neľutovala. Našli sa samozrejme aj ľudia, ktorí ma podporovali. Z blog.sme sú to menovite hlavne M.M., B.B. a V.V. (vy sa v tých iniciálkach sponzáte, nechcem vám robiť propagandu :-p....a bolo vás omnoho viac, ďakujem vám naozaj).
A ak som sa na začiatku bála, tak nie tých, ktorí sa primitívnym spôsobom utiekajú k rasizmu. Bála som sa, pretože to bola ohromná zodpovednosť. Pretože nehovorím len o sebe, pretože je to zodpovednosť voči mojej rodine, ktorú som nekonzultovala, predkým som túto informáciu takto vypustila do sveta. Pretože som sa ich bála, čo povedia. A bála som sa o nich ešte viac.
Môj blog objavili náhodou. Zrodil sa len tak, vo (verejnej) tajnosti.
A mojej rodine som najviac vďačná. Pretože ani sekundu nepochybovali o mojom rozhodnutí, ani sekundu sa na mňa nehnevali a veľmi ma podporili. Pretože vedia, čo to pre mňa znamená. Pretože oni mi pomohli tým, že akceptovali, čo cítim a čo píšem.
Nie, nebola to chyba a som veľmi hrdá na seba, že som napriek tomu všetkému neprestala o tých (aj o iných) veciach písať, že som to vydržala a nenechala sa tentokrát zastrašiť!
A nech sa páči, diskutujte. Ja oznamujem, že tentokrát sa do diskusie nezapájam. Píšte si čo chcete! Ja už teraz viem, kto som.
