O zvykoch

A tak každé ráno vstávam a idem do nemocnice, ktorá je od môjho domčeka oddelená len chatrnou hliníkovou bránkou. Každý deň vysvetľujem sudánskym ženám, že sa majú umývať. Že keď nebudú piť vodu, budú mať zápchu. Že mlieko treba prevárať, inak dostanú znova tuberkulózu, brucelózu a iné choroby. Že rodiť treba v nemocnici, lebo doma im nikto nepomôže. A aj tak chodia neskoro, s brucelózou a zápchou. Svet asi nezmeníme, no môžeme sa o to pokúšať.Zvykla som si, že mám každý deň na obed aj večeru to isté. Ryžu a kozie mäso. Niekedy k tomu aj fazuľu. Nič viac tu nepoznajú a pri zmienke o pestrosti jedálnička sa na mňa pozerajú ako na blázna. Dobre, asi som blázon, keď v oblasti hladomoru chcem viac, uznávam. O mäso sa teda delím s mačkou. Deľba je: ja mám ryžu a ona mäso. Vlastne on, je to kocúr, ktorý sa volá Referendum. Narodil sa počas referenda o nezávislosti Južného Sudánu. Ten zvyk dávať mená podľa udalostí sa mi páči. Mohli by sme mať na Slovensku deti, ktoré by sa volali Voľby, Gorila, prípadne Dúhový Pochod. Zvykla som si, že ma tu nikto nevolá mojím menom. Nazvali ma Alec, čo je domorodé meno, ktoré znamená „žltá krava“. Alexandra tu totiž nikto nevysloví, tobôž Saša. A tak som žltá krava. Zvykla som si, že tu musím robiť veci, ktoré by sa mi na Slovensku ani nesnívali. Včera som stála na operačke 5 hodín a operovala. Ja, dva mesiace po škole. Čuduj sa svete, pacient stále žije a má sa dobre. Moji kolegovia na Slovensku by ma za tých 5 hodín zabili; viem si živo predstaviť anestézu ako kričí nech si švihnem, lebo nestihnú správy a aj nervózne podupkávanie inštrumentárky. Nikdy by som si nemyslela, že by som sama mohla zvládnuť taký výkon. Ale zvykla som si.Nie že by ma to nestálo veľa nadávok a preplakané noci. Niekedy som hladná, unavená a špinavá. Ale tá sprcha pod holým nebom je skrátka super. A niekedy si od mačky vybojujem aspoň kúsok mäsa :)