O športových začiatkoch

Niekedy okolo marca tohto roku som si povedala, že je na čase začať so sebou niečo robiť. Zakúpila si permanentku do fitka, donútila sa postaviť na váhu a pozrieť sa na to číslo, ktoré som doteraz ignorovala. Celý život som bola pri sebe, bacuľatá, s nadváhou. Dve liečby kortikoidmi sa navyše postarali o nadbytočných desať kíl v priebehu dvoch rokov. Zrazu mi veľkosť 42 začínala byť malá, márne som vinila obchody, že vyrábajú veci pre anorektičky, márne som hľadala tie, v ktorých sú zrkadlá lichotivejšie. Neznášala som akýkoľvek telesný pohyb, štúdium na výške tomu tiež nepridalo, v mekáči som bola aj každý druhý deň. K tomu stres a nedostatok pohybu, ručička na váhe sa nebezpečne blížila k číslu 80, pri výške 168 cm a ani nie dvadsiatich piatich rokoch, hanba...A potom som si povedala, že to tak nechcem. Že to nie je zdravé, ani pekné, že mi nie je dobre a zadýchanie sa už na druhom poschodí nie je nič na čo by som mohla byť pyšná. V dobe kedy je všetko na internete, som si posťahovala aplikácie na rátanie kalórií (vyskúšala som ich veľa, osvedčila sa MyFitnessPal). Začala som chodiť do toho fitka. Takého toho pre ženy, veď viete... Predstava, že by som mala dvíhať závažia, v ktorých sa nevyznám ma desila rovnako ako predstava bežiaceho pásu niekde v auparku s tuctom nastajlovaných blondínok naokolo, čiže kompromis. Povedala som si, že pol hodina ma nezabije a pohyb potrebujem. Išlo to naozaj ťažko. Nebudem sa tváriť, že som prestala chodiť do fastfoodov a presedlala na burinu. Ale prišlo leto a bolo to o niečo ľahšie, mám rada korčule a tiež dostatok ovocia ma nenútil siahať po čokoláde.Pred cestou do Sudánu som sa stavila s kamarátkou (kvoli motivácii), ktorá schudne viac do januára. Porazená platí masáž a večeru. Som však v obrovskej výhode, lebo strava ryža, kozie mäso a hrach každý deň sa po čase človeku tak znechutia, že sa naučí jesť len vtedy keď je naozaj hladný. Nedostatok pokušenia a jedla vôbec rozhodne pomáha. Nanešťastie sa to kompenzuje nedostatkom pohybu, lebo okrem práce väčšinou sedím zavretá doma. Prechádzať sa tu dá tak na trh a naspäť a aj to len večer, lebo cez deň pri štyridsiatich stupňoch je to samovražda. Stiahla som si teda ďalšiu aplikáciu (Sworkit) a začala cvičiť podľa nej. A potom som sa rozhodla, že dám šancu behu. Prvýkrát to bola čistá katastrofa. Až vtedy som si naplno uvedomila, ako zle som na tom s kondíciou. V kuse som nezabehla ani 500m, potom prestávka, rýchlejšia chôdza a znova beh. Trasa 2,7km mi trvala pomaly rok. Tú istú trasu som šla ešte niekoľko krát, vždy do kostola a naspäť. Inak beh v Sudáne má nesporne veľa výhod. Deti sa ku mne väčšinou pridajú, dospelí mi fandia a povzbudzujú, a v takej atmosfére sa človeku dychčí o troška ľahšie.A dnes sa to podarilo. Zabehla som to celé naraz a ani neviem ako, ale teším sa z toho ako malé decko. Nie je to maratón a v podstate je to veľmi málo, ale dokázala som to! Od marca som schudla 8 kíl, behám a stávku pravdepodobne vyhrám. A už viem, že to ide. Len treba veľmi chcieť a niečo pre to spraviť.