Najprv som premýšľala či som vlastne na to vhodnou osobou. Či viem byť dostatočne empatická k žene, ktorá má bolesti. A nie sú to práve bolesti malé. Potom som si zasa nevedela predstaviť, čo tam preboha budem robiť, keď nebudem mať plné ruky práce s vyťahovaním dieťaťa a strihaním pupočníka. A nakoniec ma prepadol strach z toho, že to nemusí dopadnúť dobre. Čo potom? Je hrozné vedieť, koľko sa toho pri pôrode môže pokaziť. A čím viac toho o tom viem, tým väčší rešpekt pred tým mám.
Je super, že existujú kurzy pre oteckov, chystajúcich sa na pôrod. Každý taký musí absolvovať a aj keď som si zo začiatku myslela, že mi to nie je treba, tak bolo. V škole vás nenaučia, čo mamička cíti posledné týždne pred pôrodom. Aká je napuchnutá, ubolená a ako má toho všetkého plné zuby. Tiež vám nepovedia, aké zmeny nálad so sebou tehotenstvo nesie. Ani to, ako sa žena cíti, keď začnú prvé kontrakcie, kedy to najviac bolí a ako dýchať. Takéto veci sa dozviete len od mám, starých mám, z modrého koníka a z poradne pre oteckov. Vybavená vedomosťami ako predýchavať kontrakcie, kedy ísť do nemocnice a ako byť oporou a nie príťažou na pôrodnej sále, som čakala na deň D. Baterky do fotoaparátu nabité, telefón v pohotovosti a ja netrpezlivá a nedočkavá vidieť očakávané dieťa roka.
Po jednom planom poplachu a nekonečnom čakaní to prišlo v strede pracovného dňa.
A viete čo? Bolo to super. Všetko šlo ako malo. Pôrodné asistentky boli neskutočne milé, súkromie zabezpečené a pán doktor bol skvelý, usmiaty a chápavý. Počas pôrodu na nás nikto nekričal, nikto nás nenútil byť celý čas na stole a až do poslednej chvíle sa mamička mohla prechádzať. Nechali dotepať pupočník, dieťatko šlo po ošetrení hneď na prsník a bolo celý čas pri mame, ak si to želala.
Nie, placentu si doma pod stromom zakopať nepotrebujeme, rodiť v lese v potoku tiež nie a všetky tie hrôzostrašné diskusie z internetových fór o nepríjemných zážitkoch z pôrodov som vôbec nepochopila. Je zázrak, že slovenské pôrodnice pri takom deficite personálu ešte fungujú. Takže odteraz nech mi nikto nevraví, že fyziologický pôrod nie je v slovenských podmienkach možný. Je možný a bežný.
Musím podotknúť, že sme si lekára nevyberali a nechali to na náhodu. Napriek tomu mám z pôrodnice na bratislavských Kramároch len tie dobré spomienky. Najmä na usmiatu mamičku a malú princeznú.