- Nie, poď so mnou - ťahal ju za ruku ako malé neposlušné dieťa. Chvíľku kráčali po tenkej vrstve snehu, až kým nezbadali malú zelenú planinu. Miesto, kde vyvieral zo zeme termálny pramienok.
Podišli bližšie - Tak toto je moje prekvap..... -zrazu onemel a zbledol.
- Pramienok je veľmi krásny - Lucia vycítila, že sa niečo deje.
- Nie, prameň nebol prekvapením - vyhrkli mu slzy.
-Tu predsa každý rok rástli snežienky - bezradne ukazoval na pošľapanú trávu.
Slzy kvapkali na zem, no nepremienali sa na snežienky, ako by sa na happyendovú rozprávku patrilo.
- Peťko, neplač, muži neplačú -snažila sa ho utešiť
- Mne sa snežienky nepáčia a vôbec, na všetky tvoje žienky-snežienky veľmi žiarlim.
Cením si, že si ma chcel nádherne prekvapiť, no niekto prekvapil snežienky nepripravené.
Ludia často ničia, šliapu, nevšímajú si vnútornú krásu, až kým nevyklíči, nenarastie a nerozvinie lupene. Ja som však v tebe našla záhradu, rada do nej chodím a uchvacuje ma čoraz viac.
Prosím, nesmúť, prekvap ma svojim úsmevom.
