Písmo:
A-
|
A+
"Ale, čo vidíš?"
Lepšie som sa porozhliadol a naozaj, kde len oko dovidelo, bola púšť a rozpálený piesok.
"Čo vidíš, tu, rovno pred sebou?" neprestával sa pýtať malý princ šteklivým hlasom.
"Ahaa, vidím teba, malého princa z malej planétky."
Malý princ zosmutnel. "Prosím, čo vidíš?"
Čo vidíš, čo vidíš, ozývalo sa mi stále v hlave. Malý princ si pomaličky sadol a skrížil ruky. Neskôr sa vystrel, ponaťahoval a začal kresliť prstom do piesku...
... Ubehla už asi celá večnosť, malý princ stále kreslil svoju ružu, no vždy, pred dokončením, mu ju púštny vietor sfúkol.
"Vidím kus seba" výkrik prerušil šepot vetra.
Malý princ konečne dokreslil ružu a veselo sa zasmial. " Len vtedy máme svoje ruže skutočne radi, keď sa v nich naučíme vidieť seba... "
