Stará pesnička. Počula so ju už veľakrát. A predsa... Po dlhšom čase mi znova vrátila do života šťavu.
Bolo už neskoro večer. Učila som sa na skúšku. Zase. A poriadne mi to liezlo na nervy. A bála som sa. Tak ako na každú predtým. A predovšetkým, bola som unavená.
Ľudia, čo sú po výškach vravievajú, že mávajú kopec voľného času. Ja nie. Odkedy som na výške, zdá sa mi, že toho stíham ešte menej ako doteraz. Z toho som taká unavená.
Vždy som mala okrem školy kopec iných aktivít. Spoločenstvo, stretká, priatelia atď. veď to poznáte. Lenže tento rok mi pribudlo ešte jedno stretko, ktoré som viedla a môj čas zostal úplne zaplnený. Doteraz bojujem s tým, či to stojí za to. Nie som si istá, či robím veci dobre a nie som si istá, či to čo robím, má vôbec zmysel, či to nie je iba plytvanie časom. Neviem. Doteraz to neviem. Myslím, že to ani nikdy vedieť nebudem.
Môj zaplnený čas mi veľmi nevadil, až donedávna. Bratranec a jeho manželka čakajú bábätko. Je ešte len maličké, je ešte len v brušku, ale je to kombinácia dvoch osôb, ktoré mám veľmi rada, tak ako by som ho nemohla ľúbiť? Povedala som si, že budúcu mamičku budem navštevovať teraz častejšie, dala som si jednoduchý záväzok. Lenže nerobím to. Bola som s ňou asi dvakrát a to už je pomaly v treťom mesiaci. Ibaže toto nie je len o nich. Toto je o mnohých ďalších ľuďoch, s ktorými nie som, lebo nemám čas.
Prednedávnom som telefonovala s kamoškou. Poznáme sa dlho, momentálne študuje v Bratislave. Keď som s ňou volala, tak mi povedala: “Veď ak by si mala čas, tak dôjdi na návštevu. Ak budeš môcť...” Ale obe sme vedeli, že ten čas na stretnutie nie je blízko. A tak mi prišlo trošku ľúto, lebo zrazu kvôli škole a stretkám nemám čas na ľudí, ktorí majú miesto v mojom srdci. Veľmi mi chýbajú, veľmi.
No a do toho vám príde skúškové. Stále ten istý režim dookola, stres, nervozita... No hrôza. Z toho som taká unavená A v tom sa akoby z diaľky vynoria slová piesne “Tí, čo sú smädní, zoslabnutí, nech nájdu prameň a ponoria srdcia v ňom.”
Och, tak ďaleko som celý ten čas bola od Pána. Celé to bolo len a len o mne, o mojich stretkách, o mojich plánoch, a mojom úspechu... Nikde ani stopa po Kristovi. Nie preto, že by tu nebol, ale preto, že som sa zahrabala medzi problémy a starosti všedného dňa. Až keď som už naozaj nevedela čo ďalej a prestala som premýšľať nad tým, čo a ako budem robiť, až keď moja myseľ konečne stíchla, až vtedy som počula jeho hlas. Pieseň,, ktorú som počula tisíckrát. Ale zároveň odpoveď na všetko čo si v sebe teraz nesiem. A bol to jeho hlas, som si tým istá. Veď predsa poznám svojho pastiera po hlase :- )
Som mu vďačná. Nič sa nevyriešilo a predsa všetko bude dobré.
