Bežím sám na bránu predo mnou stojí už len brankár. Počujem skandujúci dav fanúšikov ktorý sú vo vytŕžení. Snažím sa bežať čo najrýchlejšie ale akokoľvek sa pokúšam nejde to. Cítim že obrancovia už mi dýchajú na chrbát počujem ich beh. Beh? Skôr dupot stáda býkov ktorý sa ma pokúšajú dobehnúť. Intenzita „dupotu“ graduje každým momentom a vo chvíli keď sa rozhodnem streliť najdôležitejší gól mojej kariéry sa prebudím. Zisťujem že to čo sa vo sne mohlo zdať ako dychčanie obrancov v skutočnosti bolo „odfukovanie“ kamaráta vedľa na izbe a dupot, to boli šľapky sestričky ktorá ráno prechádzala po chodbe. Nastáva kruté prebudenie sa do reality. Pozerám na mobil. Je niečo po pol 7 ráno. V žiadnom prípade sa mi už nedarí zaspať lebo viem že každú chvíľu príde sestrička. Najbližších 15 minút len tak ležím a „vychutnávam“ si komfort ktorý mi posteľ ponúka. V tom do izby vbehne „Báthoryčka“ Zuzka a oznamuje mi že nech prídem na odber na Ošetrovňu. Odokryjem paplón a sadnem si na posteľ. Natiahnem sa cez skrinku k zástrčke a vypojím „pumpu“ (prístroj ktorý určuje koľko mililitrov chemikálie za hodinu pustí do vášho tela) z elektriky. Schmatnem stojan s pumpou a vydám sa na cestu. Kolieska na stojane mi pripomínajú kolieska z košíkov v obchodných domoch to znamená že namiesto toho aby sa točili sa skôr trú o linoleum. Po strasti plnej ceste dorazím na ošetrovňu. Vidím Zuzku ako si brúsi zuby na moje žily. Pokojne sa usadím a behom pár sekúnd si splním moju pravidelnú rannú darcovskú povinnosť. Pri odchode mi ešte sestrička podá do ruky krabičku s mojimi raňajkami (liekmi). Vrátim sa na izbu a na chvíľku sa ešte uložím do postele. Pomodlím sa. Trocha sa poprehadzujem a pomaly ale isto začínam vnímať ruch na chodbe. Mamičky z ubytovne prichádzajú za deťmi. Po necelej hodine prehadzovania a rozmýšľania o tom ako si dneska spestrím deň zazvoní na chodbe zvonček. Doviezli skriňu s raňajkami. V tom sa otvoria dvere izby. Nepozerám kto prichádza lebo to viem. Je to Irenka a prišla poumývať. Predstieram spánok lebo nemám chuť odpovedať na jej otázky a počúvať koho a ktoré mamičky ohovárajú na kuchynke. Irenka mi s metlou vyhotoví „klampiarske práce“ na posteli a poberie sa do ďalšej izby. Otvorím oči. Divadielko sa skončilo. Z chodby sa hlbokým hlasom začne ozývať výkrik Raňajký. Sanitár konečne prišiel do práce a otvoril plechovú skriňu plnú „pochutín“ . Pozriem na čierny sáčok ktorý značí že mi tečie chemoterapia a hneď je mi jasné že dnes raňajky vypustím aby som ich náhodou nemusel o pár minú vidieť v lavóri. Po chvíľke príde sestrička a cepuje nás aby sme si upratali že bude veľká vizita. Padne pár poznámok tipu že vizita nejde kontrolovať izbu ale náš stav ale aj napriek tomu sme urobili tzv. poriadok na oko. Do izby vkročí primárka, prednostka, vrchná sestra, ošetrujúci lekári a keď bol šťastnejší deň tak aj nejaké medičky. Tradične ľahnem na posteľ a vyhrniem si tričko. Sťahujem brucho aby som sa pred mojimi takmer rovesníčkami nehanbil za „pneumatiky“ . Časom mi dochádzalo že asi mi musí pekne prepínať v hlave keď v situácii kedy mi išlo o život myslím na to aby som vyzeral dobre. Mám pocit že som si tým snažil stále nahovárať že pokiaľ vyzerám aspoň trochu k svetu tak to so mnou nie je až také zlé. Vizita odišla po tom ako si vykonala dennú rutinu. Po odchode vizity nastáva zhruba trojhodinové „hluché obdobie“ až pokiaľ nebude obed. Počas tohto času obvykle asi 3 krát navštívim ošetrovňu lebo mi treba vymeniť infúziu. Keď dotečie „fľaška“ pumpa začne zvoniť ako alarm na aute. Je to nepríjemný prenikavý piskot ( Keď večer zaspávam často ten piskot počujem nie je to spôsobené tým že by sme mali niečo podobného charakteru doma ale tým že tento zvuk som na oddelení počul minimálne tisíckrát v krátkych intervaloch). Pokiaľ je vám moc zle je tu možnosť využiť aj doručiteľské služby „UPS“ stačí zazvoniť na zvonček a sestrička príde za vami na izbu a prinesie vám fľašku (tento systém by som veľmi neodporúčal lebo sestričky majú toho dosť aj bez toho aby behali za každým „lenivým“ pacientom). Treba priznať že aj ja som túto službu pár krát využil ale dalo by sa to za tie dva roky spočítať na prstoch oboch rúk a ešte navyše sestričky majú radi keď prídete a nezvoníte, hneď si u nich robíte lepšie meno. Teraz si niektorí z vás vravia že tie sestričky sú tam na to aby vyhoveli pacientom tak prečo nezazvoniť? Pomohol by som si výrokom z jedného kultového filmu s Bolkom Polívkom : „Jen si to tady skuste celou směnu na nohou“ ! Určite pacienti sú v prevahe s bolesťou utrpením ale treba sa občas zamyslieť aj nad tým že 12 hodín behať stále po izbách tiež nie je najľahšie. Keď som sa nad tým hlbšie zamyslel tak prechádzka z izby na ošetrovňu a späť bola pre mňa v podstate dôkazom že som na tom zatiaľ v rámci možností dobre. Na oddelení je veľa detí ktoré by sa radi prešli ale ich zdravotný stav im to nepovoľuje lebo buď prišli o nožičku alebo sú na tom tak zle že môžu len ležať. Je tu ešte jeden extrém ktorý je bežný, že pacient je na leukopenickej izbe ( to znamená že má menej ako 1000 leukocytov a je vysoko náchylný sa infikovať hoc akým bacilom, u zdravého človeka je to 5000-9000). To je izba z ktorej nemôžete vyjsť pokiaľ sa nedostanete nad 1000 čo v najhoršom prípade môže trvať aj viac ako mesiac lebo telo je oslabené liečbou a nedokáže si samo vytvárať biele krvinky. Preto som sa v týchto „prechádzkach“ pravdupovediac vyžíval. Tých pár metrov z izby a späť mi trvalo ako večnosť lebo som sa „tackal“ chodbou zo strany na stranu jak opitý ale aspoň mi ubehol čas. Na chodbe som vždy rozdal pár „falošných“ úsmevov cez slzy na mamičky, sestričky ale aj spolubojovníkov. Falošných preto lebo mi bolo na zvracanie. Hlava sa mi točila. Ledva som stál na nohách ale aj napriek tomu som sa snažil vyžarovať pozitívnu energiu lebo viem že je to jedna z najdôležitejších vecí počas liečby. Keď som sa vrátil na izbu čas sa vliekol a pomaly sa blížil obed.....
