Je cca 16:00 po obede a príbeh môže pokračovať. Po tom ako som prehral svoj vnútorný boj proti „čiernemu sáčku" som ihneď spokojne zaspal. Spánok. Veľa ľudí považuje spánok ako samozrejmosť. Pre deti na oddelení je spánok privilegovaná aktivita. Možno to znie kuriozne keď spánok nazývam aktivitou ale pre niektoré deti na oddelení je spánok skutočne aktivita. Za aktivitu môžeme považovať nejakú činnosť ktorá nám buď prospieva alebo naopak. Na onkológii sa povráva že spánok lieči. Deti často zaspia aj viackrát počas dňa. Zdemolované liečbou nemajú silu ani chuť robiť niečo iné. Niektoré deti zaspia od únavy, iné zas zaspia lebo nemajú čo na práci. Ja by som si vytvoril jednu špeciálnu kategóriu. Nechcem tým povedať že som na oddelení nikdy nezaspal od únavy ale skôr naopak. Spánok som vnímal ako príležitosť. Príležitosť snívať bez toho aby na mňa mala rakovina dosah. Keď som zaspával mojou jedinou túžbou bolo zobudiť sa doma vo vlastnej posteli bez toho aby som bol obklopený pozorovacími prístrojmi, pumpou a hlavne aby som sa mohol dať do akejkoľvek „spiacej" polohy (pre vysvetlenie uvediem že z pumpy mi viedla hadička rovno do žily a týmto bola možnosť „uloženia sa" veľmi limitovaná, človek musí dávať pozor pri každom pohybe aby si ju nevytrhol zo žily čo by malo nepríjemné dôsledky). Pomaly zatváram oči a hlavou mi koluje nespočetné množstvo myšlienok a otázok. Jednou z nich je aj otázka či je možné že by ma rakovina porazila?! Veľa z vás si teraz určite povie že jasné že je to možné aby ťa porazila veď už zdolala iných chlapov. Väčších aj silnejších. Prečo by teda nemohla zdolať aj mňa mladého športovca so silami na vrchole? Moja odpoveď je jednoduchá. Pokiaľ rakovina porazí vašu psychiku a hlavne myšlienky tak má takmer vyhrané. Ja som sa vždy akosi prenášal do svojho sveta v ktorom som sa považoval za akéhosi komixového „ super hrdinu" ktorý je nesmrteľný. Nikdy počas všetkých liečení som rakovine nedoprial v mojej hlave priestor na to aby som ju bral ako niečo čo má môj život ukončiť. Rakovinu som bral ako niečo čo môj život môže posunúť na inú koľaj. Koľaj o ktorej sa ostatným môže len snívať. A dnes s čistým svedomím môžem všetkým povedať že rakovina ma posunula na tú koľaj z ktorej vlak putuje svetom s úplne inými vyhliadkami a zmýšľaním ako tá na ktorej som bol dovtedy. Trochu som sa utrhol čo sa týka toho spánku ale myslím si že dostať autentickú výpoveď o pocitoch ako to vníma chorý človek v čase liečby je v dnešnej dobe vzácne. To len tak na okraj =) .Vráťme sa teda späť. V pokoji som zaspal s pocitom že otec sedí vedľa mňa na posteli a nemám sa čoho báť. Možno si pomyslíte že človek takmer dospelý na čo som potreboval otca(maminu pri prvej liečbe) po svojom boku? Odpoveď je hlavne kvôli tomu pocitu. Je to vzpruha psychiky ktorá sa nedá popísať. Keď je pri vás veľmi blízky človek z rodiny tak sa cítite viac ako doma a nie ako v nemocnici. Vzájomne si môžete dodávať silu a utužovať sa v presvedčení že je to len dočasná situácia, problém ktorý spolu prekonáte. S akým pocitom som zaspal s takým som sa aj zobudil. Otočil som sa a pozrel som sa na otca. Otec drieme s novinami v ruke a pri tom je na izbe pustená televízia. Blížiaci sa šport na markíze mi napovedá že som prespal skoro celé poobedie a že už je tesne pred 20:00. Jemne „šťuchnem" do otca. Pozrie na mňa a spýta sa ma ako sa cítim a ja odpovedám že ujde to. Otec pravidelne po športe odchádzal na byt. (pri prvej liečbe keď bola so mnou mamina tak odchádzala spolu s ostatnými mamičkami na „domček" okolo 9 a vracala sa ráno okolo 7-8) Často sa stávalo že nechcel ísť a vravel že kludne bude aj do deviatej ale mne bolo jasné že keď je od rána v práci a potom sa naháňa za mnou do nemocnice že tiež potrebuje konečne aspoň trochu čerstvého vzduchu a prečistiť si hlavu niekde inde ako je práca alebo nemocnica. Otec sa zdvihol a vravím mu idem ťa vykopnúť. Otec pohne „ fúzami" a mne je jasné že všetko je ok. Odpájam sa z elektriky nasleduje zdĺhavý proces boja s pumpou a môžem sa vydať na posledný tohto dňový maratón po chodbe. Odprevadím otca ku dverom kde sa rozlúčime a zaželáme si dobrú noc. (Týmto by som chcel vyjadriť úprimný obdiv mojím rodičom a vlastne aj všetkým rodičom ktorý sprevádzajú svoje dieťa na tejto púti plnej neočakávaných zvratov)
Dalo by sa povedať že týmto pre mňa 24-ka na onko končí ale opak je pravdou...ale o tom snáď niekedy inokedy...
