Nikdy nebudem môcť hrať futbal. Už nikdy nebude nič tak, ako bolo doteraz. To bol moment, kedy sa mi druhýkrát zrútili predstavy o mojej budúcnosti, živote a uplatnení v ňom. Prvýkrát sa mi zrútil vo chvíli, keď som pochopil, že budem dospievať na detskej onkológii (vtedy som ani len netušil, že je to to najlepšie čo sa mi mohlo stať).
Život nám neprináša choroby, ľudí ani rôzne situácie náhodne. Pochopil som, že veľmi málo vecí sa nám deje náhodne, bez toho, aby sme si to nejakým „nevysvetliteľným“ spôsobom nepritiahli sami. Nazval som nevysvetliteľným naschvál v úvodzovkách aby som vás nemiatol mojou predstavou o tom, ako sa nám veci v živote dejú. Ale aspoň pre malú predstavu Vám k tomu poviem jeden zážitok, čo sa mi stal približne rok dozadu.
Moja Katka v tej dobe ešte priateľka, dnes už manželka mi volala, že kde približne sa nachádzam, aby som jej vybehol kúpiť lieky. Vedel som, že kašle, a že ju škriabe hrdlo. Bolo okolo dvadsiatej hodiny večer, čiže bola už len jediná jedna lekáreň otvorená v celom meste. Nadiktovala mi, čo mám kúpiť a ja som ochotne vypočul celú objednávku aj s inštrukciami. Medzičasom mi volá znova s oznamom, že našla nejaké lieky doma, aby som sa zbytočne nezastavoval v lekárni. Potešil som sa, že nemusím zachádzať a letel som domov. Dvakrát som obehol sídlisko a keď som konečne našiel miesto, kde zaparkujem mi zvoní telefón. Katka mi volá, či som ešte niekde na ceste, že predsa by bolo treba niečo kúpiť lebo lieky čo našla už boli po exspirácií. Naschvál som jej nepovedal, že parkujem lebo by mala výčitky a chcela by, aby som už šiel domov, že do rána to vydrží. Tak som jej povedal, že som ešte na ceste, a že sa zastavím v tej lekárni. Zaparkujem pred lekárňou. Vojdem dnu. Vo vnútri si jeden pán objednával a lekárnička za pultom na mňa pozrela letmým pohľadom. Hovorím si nemám oholenú hlavu, vlasy mi rastú, teda skôr nerastú akoby mali. Viete „prepálená“ polka hlavy pri dvoch liečbach je poznačená aj vizuálne, nielen obsahovo a treba jej každý druhý deň dopriať opateru a hýčkanie...slovami pána kapitána. Opaterou a hýčkaním myslím žiletku a kvalitný balzam, aby som sa bez výčitiek mohol vydať do spoločnosti. Hneď som si myslel, že na mňa pozerá kvôli účesu, na čo som bol už zvyknutý, že občas vzbudzuje rozpačité dojmy. Príbehov k jazve na hlave by som vedel na desiatky rozprávať. Toto nebol ten prípad. Hneď, ako si pán doobjednával ma prizvala k pultu a ja som si objednal. Stále na mňa pozerala až som začínal pociťovať mierny diskomfort. Všetko mi pekne zbalila do tašky. Zaplatil som a pri odchode sa ma spýtala, že či náhodou nie som ten...čo písal s tou sestričkou knihu z detskej onkológie. Potmehúdskym úsmevom som zahlásil, že to si ma asi s niekým mýlite. Dvere sa už takmer zatvárali a ja som sa so zvedavosťou mne vlastnou ešte predsa vrátil s otázkou, že prečo sa pýtala? Bez slov vybrala rozčítanú knihu spopod pultu, ktorá bola položená na klávesnici. Ukázala mi práve rozčítaný príbeh... príbeh, ktorý som do knihy písal JA. Mohla tam mať milión rôznych kníh na milión rôznych stranách. O časovej zhode náhod ani nehovorím Ešte aj teraz, keď si na to spomínam mám zimomriavky. Ešte sme sa chvíľku porozprávali, poďakovala mi a dokonca som aj prvýkrát dával autogram. Asi aj posledný, ak ma pamäť neklame. Sadol som do auta a dobrú chvíľu som rozmýšľal nad tým, čo sa práve stalo. Náhoda? Nemyslím si. Na trikrát zmenený plán. Náhoda, že som prišiel do lekárne práve v ten deň, v tú hodinu, v tú minútu, keď čítala môj príbeh? Nemyslím si, a len blázon by v to mohol veriť.
Naschvál rozprávam o tom, že sa veci nedejú náhodne, lebo si pamätám, že som bol vtedy na pomyselnej križovatke toho, čo od života chcem a veľa nezodpovedaných otázok som si nosil v hlave. Po tejto „náhode“ som sa na chvíľku zastavil a zaspomínal na všetko čím som si v živote prešiel a za čo všetko som dennodenne zabudol ďakovať, že mám, a že stále môžem...
Myslím si, že práve dnes je správna doba, kedy máme všetci, aj keď nedobrovoľne čas sa na chvíľu zastaviť. Porozmýšľať. Možno venovať najbližšej rodine čas, ktorý sme jej doteraz nedávali práve kvôli nedostatku času. Zavolať známym, ktorým sme sa dlho plánovali ozvať. Dať si ráno spoločne raňajky s manželkou a vypiť si kávu po sediačky. Nie „na stojáka“ s kefkou v puse medzi dverami nestíhajúc, keď ešte nadávame pri hľadaní kľúčov od auta. Spomeňme si na všetky veci, na ktoré sme nemali čas. Možno tak skoro už nebude príležitosť sa takto zastaviť, keď sa veci vrátia do normálu. Nebudeme stíhať ráno objať manželku a dať deťom pusu na čelo. Premyslieť si, či sa v živote uberáme správnym smerom, či už v pracovnom alebo súkromnom živote. Na chvíľu spomaliť a stíchnuť. Sám so sebou.
V čase keď som nastúpil na detskú onkológiu by som si nikdy ani len nepomyslel, že dnes budem bývať v krásnom byte s krásnou manželkou a mať taký život, aký som si nikdy nevedel ani len predstaviť. Že budem viac ako desať rokov „zdravý“. Že budem môcť chodiť po oboch nohách a vidieť, počuť, cítiť a vnímať život ako vnímam teraz. Že si môžem a dokonca aj viem sám utrieť zadok a nemusí mi nikto vylievať „bažanta“ (po presune z ARO oddelenia nemocnice, kde som sa po prvej operácií nemohol zobudiť 48 hodín a museli ma znova operovať to bol po prebudení cieľ číslo jedna). Pobehať trochu svet. Ráno sa vedieť sám postaviť z postele a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu.
Občas, keď nevieme ako ďalej, je dobré hľadať odpovede aj v našej minulosti. Lebo je možné, že pod tlakom konzumu a iných okolností zídete z cesty a hovoríte si... „asi to tak malo byť“. Vtedy je dobré sa zastaviť a uvedomiť si, že veľa vecí a možností, čo okolo seba máme, nie je samozrejmosťou. Ja ďakujem za to, že stále môžem....
