1
Napíš mi tuto na riadok,
že som ti stále záhadou,
že baví ťa lúštiť
hádanky v mojej duši.
Ja ti na ten riadok
odpíšem,
že s tebou lietať viem,
aj pod nohami cítim zem.
Ten riadok
je našim základom.
2
Píšem ti ďalšiu otázku
o pravde na vlásku:
dokedy dá sa
čakať na lásku?
Ach,
ona jedna jediná
je stále večne dochvíľna.
Príde,
keď prísť má.
Nájde ťa,
keď sa ukrývaš.
Niekedy na jej príchod
ľudský život
nestačí.
Ani sa pred ňou ukryť v bodľačí.
3
Na ten náš riadok spoločný
píšem ti odkaz polnočný.
Zhasli svetlá
pouličných lámp.
Prečo je z nás dvoch
každý sám?
4
Na riadku ďalšia úvaha:
prečo ma zmáha únava
zo sveta,
ktorý žijem?
To preto,
že mu vládnu muži,
čo nevedia slúžiť.
Chcú si len
uzurpovať moc.
5
Povedz mi,
riadok prázdny:
verí tu niekto
na sny?
Verí niekto
tu v tejto krajine
na pravdu,
srdce nevinné?
Alebo sme
beznádejní navždy.
6
Riadok plný snov
povedz mi
o viere.
Povedz mi pár slov.
Znavený, dobitý,
keď vstávaš zo zeme,
pokorne nechávaš
ležať tam kamene.
Vtedy už možno
hovoriť o viere.
Keď piesok pomstivý
pretečie prstami.
S nádejou pozeráš
na nebo nad nami.
Mať v tvári výraz pokoja,
keď osud na Teba
mračí a hnevá sa.
To sa len s vierou dá.
7
prázdna strana
ostáva
za nami
nechceme plytvať
slovami
alebo
nemáme si čo
napísať na nebo
mne ozaj veľa netreba
však vzdávam svoje snahy
a nechávam to na teba
8
Riadok našich dní
si smutný akýsi.
Čože ťa trápi?
Ach,
krčah rozliaty
a prázdny
obsah žitia
v krajine
zloby a prítmia.
Kde nežije sa dobru dobre.
Kde pravda žobre.
Kde nemáš šancu
oddať sa tancu
v tichu a pokoji.
Krajina moja
ma silno bolí.
9
Nad čím sa, riadok, usmievaš
na všetky sveta strany?
Jeseň mi robí
vrásky
krásne.
Vo farbách
skladám básne.
V pavučine
strácam
pojem o čase
blúdiac v kráse
sveta.
A slnko zubaté
na konci
babieho leta
odeté je v kabáte
listov padnutých.
10
Na tomto riadku našich ciest,
pýtam sa,
či vieš,
čo je to domov.
Domov je nedeľná slepačia polievka,
čo zasýti telo a dušu zahreje.
Domov je miesto nádeje.
Domov sú známe vône.
Široké stromov tône.
Domov je tam,
kde pred búrkou dokážeš sa skryť.
Domov je pocit a nie byt.
14
Na zábradlie mi napíš,
čo v živote ťa trápi.
Smutné oči máš.
Tak mi teda skús
pošepkať do úst
ako veľmi sa ti páčim.
To nateraz ku šťastiu mi
musí stačiť.
Aj sama to totiž tuším.
Takto by mohol vyzerať
súzvuk duší...
