U tetky (časť druhá)
Mladíka privítala snehovo biela fasáda obrovskej vily postavenej v stredomorskom štýle. Nová škridla bola dovezená z Talianska. Vila bola obohnaná stredne vysokým murovaným plotom, taktiež snehovo bielej farby, a na vrchu ho chránil prírodný kameň. Veľká brána z umeleckého kovania dokonale ladila s domom. Dom mal hore aj dole dve veľké terasy, ktorých zábradlie bolo murované stĺporadím v antickom štýle. Okná na dome boli obrovské. Nevyzerali ako bežné okná. Boli to vlastne len veľké obdĺžnikové tabule cez ktoré bol dopriaty úžasný výhľad na blízke polia a lesy. Na každú terasu viedlo dvojo presklených dverí. Od jeho poslednej návštevy sa tam veľa zmenilo. Mladík začal okamžite porovnávať život dvoch sestier. Nič z toho čo videl nepripomínalo ošemetný spôsob života ktorý žili jeho rodičia. Život aj dom jeho matky mu prinášal viac menej iba sklamanie a smútok. Všade bol vždy neporiadok, dvor aj záhrada boli zanedbané a nikdy sa nič na dome poriadne neprerobilo. Nikdy nemal nikto na dome v Pezinku záujem čokoľvek vylepšovať alebo meniť. Všetko im stačilo také aké to bolo a chlapca tento spôsob myslenia vždy nesmierne sužoval. Jediné čo ho ešte stále vtedy tešilo bola jeho nová malá izba. Mládenec podišiel bližšie k bráne. Celé priedomie za bránou bolo pokryté úhľadne položenou svetlou bridlicovou dlažbou ktorá viedla až dozadu do záhrady, do ktorej optický vchod tvoril ťahajúci sa zelený ker s veľkými oranžovými kvetmi, ktorý obrastal veľký oblúkovitý kovový rám. Na oboch terasách bola exotická zeleň. Tetka kvety milovala, to si pamätal ešte od detstva. Zdedila to asi po starkej. Po stranách terás ale aj za plotom na priedomí tancovali v jemnom vetríku obrovské palmy aj fikusy a dokonca tam v rohu, na pravo od brány, kvitla obrovská čínska ruža. Pred domom a aj na malom poli oproti domu stálo dokopy asi tak dvadsať starších aj novších áut zahraničných značiek. Veľa z nich bolo dovezených z Ameriky. Dodge, Chevrolet, Cadillac aj Chrysler, ale stáli tam aj BMW, Toyota, Audi či Mercedes. Ujo mal vždy vášeň pre autá. Kšeftoval s nimi. Dobre kúpil, ešte lepšie predal. Očividne sa rodine darilo. Ako mladík išiel že zazvoní na zvonček, pribehla k bráne obrovská nemecká doga. Vyzerala ako poník. Bez problémov by plot preskočila. Zvedavo si chlapca prezerala, zatiaľ čo on rozmýšľal čo ďalej, veď pysk mala len kúsok od zvončeku.
“Dallas! Ale už aj na miesto!!! Mater som ti jeba*a! Neboj sa synovček, nič ti nespraví. Len choj pekne dnuka. Vojdi zozadu cez zimnú záhradu.” – ozvalo sa zhora z terasy na ktorej stála jeho drahá a natoľko obdivovaná tetka. Chvíľu sa len tak rozhliadala po okolí, potom sa usmiala a zaliezla dovnútra.
Tetka mala taký ten mocný, rozhodný a čistý hlas a hovorila tak pekne po stredoslovensky. Vrieskať vedela tiež, hlavne keď si potrebovala dať veci na poriadok. Hlas to bol zvučný, to áno, ale nebol to hlas dramatickej upišťanej fifleny. Keď vrieskala, triasol sa celý dom a ľudia brali nohy na plecia. Bol to síce škrekot ženy, no v ľuďoch vyvolával rešpekt a oznamoval blížiace sa nebezpečenstvo, ba čo viac, pohromu. Takýmto spôsobom, občasnými výbuchmi či zúrivosťou, u ľudí často vzbudzovala rešpekt. Možno sa to tak naučila robiť v detstve a keď videla že to u ľudí zaberá a funguje, zostala vrieskať dodnes. Bola vždy prostoreká, nebola však vulgárna. Hromženie používala ako dáku bežnú ventiláciu. Prišlo to tak prirodzene že to človeku ani vôbec nevadilo, skôr sa na tom vždy veľmi zasmial. Hromžila často, ale bolo to vždy nesmierne vtipné a chlapcovi sa to už od malička páčilo. Tetka bola ako sopka ale onedlho už bolo všetko preč. Situáciami prechádzala vždy naproste prirodzene a nevedela sa pretvarovať. Nedalo by sa však povedať že bola neurotik alebo cholerického typu. Pre ľudí z bežnej spoločnosti alebo ľudí čo sa hrajú na veľa mohla pôsobiť ako blázon, vokálny cigáň, vskutku áno, ale v skutočnosti bola to len temperamentná žena, ktorá sa nikdy na nič nehrala. Keď bolo treba vrieskať, vrieskala. A to hocikde. Na ulici, v reštaurácií, v dome či pri obchodoch, keď ju chcel niekto očividne o*ebať. Bola silná v charaktere a každý kto ju poznal ju prirodzene rešpektoval ako múdru a dobrú ženu, s ktorou sa však nemožno zahrávať. Pre chlapca to všetko bolo nanajvýš pôsobivé. Nečudo. Ak ste vyrástli so submisívnou matkou, neostávalo vám nič iné len obdivovať túto absolútne opačnú stranu vecí. Tetka bola živá voda. Jej krátkodobé, avšak občas ničivé, vlny boli o to príjemnejšie že to prišlo ako letná búrka. Intenzita záležala na tom ako sa práve cíti a o akú situáciu ide. Napríklad, keď prišla chlapca pozrieť na Slnečné Jazerá, vtedy keď brigádoval v pekárenskom stánku u Gottshala, ho viezla z práce domov. Kúpila si vtedy novučičkú Oktáviu. Na komplikovanej križovatke, keď sa pred ňou auto nehýbalo a autá za ňou na ňu začali nervózne trúbiť, mala zrazu pocit že sa chce vykričať. Bol to zrejme len nástroj ako ventilovať krátkodobý stres z toho že sa tiež nevie orientovať v inom meste. Bola od začiatku z toho trochu nervózna. V tomto bola krátkozraká, žiadna pokora u nej nikdy nefungovala. Všetko riešila krikom. Ventilácie pre ňu fungovali fantasticky. Všetky emócie vždy museli ísť von. Zrejme práve vďaka tomu je stále dnes na žive, živá, krásna a zdravá, pretože nikdy v sebe nič netutlala. Každý si musí nájsť ten svoj spôsob ako ventilovať emócie. Verte či neverte. Je to naša záchrana. Akokoľvek, späť k príhode. Na iné než Lučenské cesty vtedy nebola zvyknutá. Len ťažko sa opisuje jej vokálny prejav, pretože sa to prostredníctvom nemých slov, ktoré čitateľ číta, nedá povedať. Zvrieskla niečo ako: Zku*vysyn! Bohaaaa ti jeb*m naraz. Aj s hajzľom zkurven*m, naraz mu jeb*em tam! Čo nevie kade má ísť??!! Boha mu jebem aj jeho ku*vu mater! – a pritom udierala po klaksóne. Chlapec sa vtedy išiel smiechom udusiť. Bolo to čosi nové. Dialekt. Spôsob akým na strednom Slovensku nadávajú. Bola ako oheň a bola ako voda. Jej nezlomnosť, jej úžasná sila a odvaha, imponovali mu odmalička. Neskôr pochopil aká je to všetko silná zbraň. Akokoľvek, u tetky to boli však všetko len vlny ktoré prišli ale zakrátko aj odchádzali. Nebola to vôbec zlá žena. Bol to len jednoducho jej prejav, ktorý bol na míle vzdialený od prejavu jeho ubitej matky. Jej prejav bol komický a nadovšetko úprimný. Bolo veľmi ľahké si ju obľúbiť. Hľadali by ste u nej bezpečie aj múdrosť. Bola to zvláštna žena. Isté slovné spojenia používala akoby iba na zvýraznenie reči v danej situácií. Ak aj nadávala, nepôsobilo to nikdy lacno, šenkovsky ani vulgárne. Bol to prosto len zvláštny spôsob prejavu, demonštrácia danej nálady. Servítku si nikdy pred ústa nedávala, bola vždy veľmi priama a rada používala tie svoje ľúbozvučné vulgarizmy.
Ako ju tak tak zhliadol na tej terase, jeho srdce poskočilo. Jej husté čierne a rovné vlasy sa jej rozkladali na pleciach a s jej krátkou ofinkou sa jemne pohrával večerný letný vetrík. Vyzerala presne tak ako princezná Xena, čím jej vždy synovec aj rád lichotil. Mala ho rada už odmalička. I keď, tetka nemala veľmi preferencie k deťom jej súrodencov. Chlapček si pamätá jeden deň, akoby to bolo všetko len včera. Bol to intenzívny deň na zážitky a teda spomienka je to stále taká krásna a živá. Bol to krásny letný deň a tetka si ho na jeden celý deň zobrala do starostlivosti. Navážala ho v jej novučičkej červenej Honde Prelude. Mohol mať takých deväť či desať rokov, kto by si to všetko pamätal. Predtým ako ho posadila na predné sedadlo, z neho odpratala noviny a ozajstnú ťažkú kovovú čiernu pištoľ. Bola to klasická ručná zbraň. Strčila to všetko do predného šuplíka a pritom sa na chlapca usmievala. Okále hnedé div že mu nevypadli z jamôk. To si ešte isto nevidel také! Eeeej? Mám to na sebaobranu, viéééš? – povedala žartovne a na vyplašenom malom začala sa schuti smiať. Prevážala sa s ním po meste a zastavili sa aj na zmrzlinu. V kaviarni na ňu ľudia úctivo pozerali, niektorí aj familiárne, pri pozdrave, vyslovovali jej meno, a mnohí ju už z diaľky zdravili. Vyzeralo že má v meste rešpekt, veľa ľudí chovalo k nej nesmierny obdiv a rovnako tak aj veľa ľudí pchalo sa jej proste do zadku. Bolo to akoby sa viezol s kráľovnou mesta. Malý to vtedy nechápal, nemal ani poňatia a nemá ani dodnes, akému biznisu sa tetka vlastne vtedy venovala. V ten deň mu nakúpila v Priore veľa pekných vecí na oblečenie, zahŕňala ho dobrotami aj sladkosťami. Nebolo jej neznáme ako deti jej sestry žili, dopriala im preto o to viac. Napokon ho posadila pred veľký televízor a pustila mu rozprávku. Bývala vtedy vo veľkom byte, dom ešte nemali. Najjasnejšie si pamätá veľkú bielu sedačku z pravej kože. Byt na malého pôsobil čosi ako z amerického filmu. Všade veľká biela dlažba, nie staré špinavé linoleum ktoré mali doma, a v kúpeľni žiadny smradľavý umakart, aký mali vtedy všetky byty, ale moderné lesklé tmavomodré obkladačky. Byt mal dva balkóny a mal celkom novú modernú kuchyňu, nie tie staré socialistické skrinky ktoré malo dieťa doma. Už vtedy mala byt zariadený luxusne a vkusne. Všetko v ňom voňalo a televízor bol farebný a veľký, nie ako tá stará čiernobiela škatuľa u nich doma. Bol to deň v raji, už taký malý chlapec dokázal to vtedy posúdiť. Možno už vtedy ho to ťahalo do lepšej spoločnosti, a to proste iba preto lebo on sám žil v diere. Keď by nebolo s čím porovnať, chlapca by to asi netrápilo, ale jednoducho toto bol preňho celkom iný svet. Vždy sa k nemu správala tak ako ku vlastnému a len veľmi ťažko sa mu od nej vždy vracalo naspäť domov. Chlapec nebol na také zaobchádzanie zvyknutý, možno aj preto k nej tak prilipol, hoci u tetky to bolo normálne. Darilo sa jej a o svoju rodinu sa vždy dobre postarala. Bol to znovu raz čudný vzťah ktorý teda choval ku nej teraz, keď už bol starší. Obdivoval ju a bol do nej platonicky zaľúbený. Nikdy nie však sexuálne. Bol predsa len na chlapcov. Bola to taká tá mamičkovská láska ku žene ktorá, znovu raz, bola úspešná a silná vo svojom priebojnom charaktere a navyše z nej išlo také to rodinné teplo a láska. Jedna z jeho náhradných matiek, ktoré vždy voňali nejakou fajnou voňavkou a oplývali celou tou energiou, silou ženskej stránky, mocnou a rozhodnou ženskosťou. Boli vždy pravým opakom jeho matky.
Koniec druhej časti
