Čo je sloboda?
Sloboda je základný pilier, ktorý vnímame ako právo konať, hovoriť a myslieť, čo len chceme. Je to stav, v ktorom nie sme obmedzovaní, uväznení alebo zotročení niečím, čo nechceme. Ale čo to naozaj znamená? Ako slobodní naozaj sme, keď sa ponoríme hlbšie do otázky, čo je to sloboda?
Argumenty na hrane – sloboda versus anarchia
Jedným z častých argumentov konzervatívcov proti liberálom je predstava, že úplná sloboda by viedla k anarchii. Tento argument vlastne už samotná definícia slobody zahŕňa – tam, kde sa končí sloboda jedného človeka, začína sloboda druhého. Napriek tomu tieto dva tábory neustále nesúhlasia, akoby išlo o večný boj.
Keď však odstránime obavu z anarchie, ostáva nám otázka, či by ideálna predstava osobnej slobody, o ktorej hovoria liberáli, mohla byť naplnená. Pozrime sa na to, aký je náš každodenný život a či naša sloboda skutočne zodpovedá tejto ideálnej predstave.
Sloboda slova – kde sú jej hranice?
Sme slobodní hovoriť, čo len chceme? Ak naše výroky urážajú, osočujú alebo ohrozujú iných, musíme rátať s následkami. Máme slobodu vyjadriť svoj názor, ale táto sloboda nie je oslobodená od zodpovednosti za naše slová. Často sa hovorí, že „diabol sa skrýva v detailoch“, a práve v týchto detailoch sa odhaľujú hranice našej slobody.
Ak napríklad nenávidíme ľudí, ktorí jedia pizzu s ananásom, môžeme to povedať nahlas, ale musíme si uvedomiť, že tým vytvárame obraz o sebe samom. Ak prechádzame do útoku alebo sa vyhrážame, prekračujeme hranice osobnej slobody druhých. Sloboda slova teda existuje, ale končí tam, kde začína sloboda iného človeka.
Sloboda myslenia – naozaj bez hraníc?
Sme slobodní myslieť si čokoľvek? Naše myšlienky sú neobmedzené len do tej miery, do akej sú ovplyvnené našimi myšlienkovými algoritmami – vzorcami správania a myslenia, ktoré sme prijali počas nášho života. Spoločnosť nás neodsudzuje za naše myšlienky, pokiaľ ich neprevedieme do slov alebo činov. Ale naša sloboda myslenia má svoje hranice, hoci nie sú vždy viditeľné.
Tieto hranice vytvárajú rôzne vplyvy, od náboženstva, politiky až po kultúru a vzdelanie. Naše mysle sú formované tým, čo nám bolo posúvané ako pravdivé alebo nepravdivé, dobré alebo zlé. A to nás vedie k otázke: aká je cena za to, že prežívame v takejto spoločnosti? Neobetujeme tým svoju skutočnú slobodu myslenia?
Školský systém – vzdelanie alebo indoktrinácia?
Vzdelávací systém je jedným z najväčších faktorov pri formovaní našej mysle. Desať rokov, ktoré strávime v škole, nás podrobuje autoritám a prísnemu časovému režimu. Sme hodnotení na základe toho, koľko informácií si dokážeme zapamätať, a nie na základe toho, ako ich dokážeme kreatívne použiť.
Mnohí z nás sa učia, že vzdelanie znamená absolvovanie školy, a ak ho nedokončíme, sme považovaní za neúspešných. Je to však naozaj tak? Sloboda konania, právo slobodne sa vzdelávať v rámci zákona, sa stáva ilúziou, keď sa vzdelávanie stáva povinnosťou a nie záujmom.
Práca – číslom v systéme?
Keď konečne odídeme zo školy a vstúpime do pracovného života, často sa cítime ako číslo. Či už je to 24601 alebo iné, práca nás skôr či neskôr dostane na kolená. Chceme byť úspešní, no často za cenu vyhorenia a straty samých seba. Koľko ľudí skutočne robí to, čo ich baví?
Zábava, ktorou sa snažíme vyplniť prázdnotu, sa stáva len únikom od vnútornej prázdnoty alebo konfliktu. Sme naozaj slobodní v tom, čo robíme, alebo sme len ďalším číslom v systéme, ktoré sa snaží prežiť?
Kde sa teda končí naša sloboda?
Naša sloboda nekončí tam, kde začína sloboda druhého človeka. Končí tam, kde začína naša egoická myseľ a kde chýba láska a súcit. Ak na seba ukazujeme prstom a hľadáme vinníka, zabúdame na to najdôležitejšie – že naša osobná sloboda je len ilúziou, ak nie je sprevádzaná empatiou a pochopením druhých.
Ego nás rado delí do skupín, kategorizuje nás a posudzuje, ale skutočná sloboda spočíva v tom, že dokážeme prekročiť tieto hranice a nájsť cestu k porozumeniu a súcitu. A možno práve v tom spočíva skutočný boj za slobodu – boj za oslobodenie sa od vlastného ega.
