Niekedy na sklonku zimy som sa vracal po niekoľkých dňoch domov. Do svojho mesta som pricestoval tesne pred desiatou večer. Všetko už halila tma, ticho a pokoj. Odomkol som vchod a vstupujúc do neho stretol som sa so susedom, vyše päťdesiatročným príjemným chlapíkom. Ten práve odomykal pivnicu, do ktorej plánoval ísť po stoličky na oslavu narodenín jeho ženy, ktorú chystali v nasledujúci deň. Pozdravili sme sa a prehodili pár viet o tom, že kde momentálne pôsobím a ako sa mi darí. Tono potom sústredil reč na moju literárnu tvorbu, ktorá mu je známa predovšetkým z mestských novín. Vyzdvihoval túto moju záľubu a podotkol, že srdečne podporuje ľudí, ktorí sa niečomu venujú. Následne ma pozval do svojej pivničky, aby mi čosi ukázal.
V malej pivnici, „učupenej“ za väčšou vstupnou miestnosťou, ležala kopa prútia, rôzne košíky, ozdobené, ale aj holé malé i veľké džbány a množstvo typického haraburdia, ktoré ľudia odkladajú do pivníc. Tonovým koníčkom bolo majstrovanie čohokoľvek z prútia. Odkiaľsi vylovil fľašu lepšej domácej a ulial z nej. Najbližšie minúty patrili rozprave o jeho umení. Bola to akási súkromná exkurzia týmto koníčkom – od jeho prvých kontaktov s prútím v detstve, cez zdedené sklony, paletu príslušného náradia, techniky, názorné ukážky až po finálne výrobky. Páčilo sa mi, že Tono si peniaze za svoje umenie od ľudí nepýta – zväčša radšej prijme nejakú klobásku, dobré páleno či iný druh výmenného tovaru – ako kedysi za čias dávno minulých, kedy peniažky takú rolu nezohrávali. Pribúdalo nám tak ako času, tak aj odpitých pohárikov, čo je pre Slovákov typické. Rozhodnutie ísť už aj domov napokon načrtla až Tonova žena. Tá sa išla pozrieť za svojim mužom, ktorý sa vybral po stoličky a ani po hodine akosi nechodil.
V nasledujúce dni som premýšľal nad tým, že vlastne ani netušíme, čo sa skrýva v ľuďoch navôkol nás a že koľko tých zlatých rúk ostáva nepovšimnutých, nevyužitých. O služby nejedného z nich by bol určite záujem. Možno by postačilo vidieť nejaké z výtvorov. Napríklad nádherné košíky z prútia či vydarené ozdobné obaly na vínne džbány z „kôlničky“ môjho suseda Tona. Takisto mi nedá nespomenúť talent môjho otca, ktorý som mohol pozorovať už od ranného detstva. Išlo o nábytkárstvo a mnohé s ním spojené. Je na škodu, že súčasnosť sa utápa v gýčových produktoch, ktoré sú lacno dostupné v obchodoch – vyrábané bez srdca pásovou výrobou. Tieto „gýčovky“ zväčša vytláčajú originálne výtvory so skutočnou umeleckou hodnotou. Ručná práca, pretkaná výnimočným nádychom, akosi ustupuje. Kvality ľudí, ktorí majú zlaté ruky, sú tak nevyužité–neodocenené.
Možno aj vy poznáte človeka, v ktorom drieme malý či veľký talent. Pokiaľ však ten nie je cibrený, vychádza navnivoč. Niekedy je pravdou, že prostredie mu neposkytuje možnosti rozvoja, niekedy je na chybe spôsob života, ktorý ho unáša iným smerom a niekedy je to len a len v danom človeku, ktorý je pánom nad svojim svetom, nad svojou plťkou, ktorej smer diktuje on sám. Ako som spomínal v úvode – človek sa od ostatného sveta odlišuje aj tým, že z času na čas oživí svoj život niečím typicky ľudským, výnimočným – niečím, v čom cítiť ľudské srdce. Bodkou za dielom býva úsmev na tvárach okolia, ktoré dané dielo ocení. Podporujme týchto ľudí.
