Takto zamyslený som sa zahľadel na auto, ktoré sa „plavilo“ vedľa chvíľu súbežne s nami. Vzadu boli na okne nalepené dve deťúrence a vytešovali sa z pohľadu na vlak. Vyzerali šťastne akoby sa vracali z Disneylandu. Náhle mi oduševnene zamávali. Pozdrav som pravdaže ihneď opätoval. Na líca mi vyskočili jamky, ktoré si tam vrývam vždy, keď sa naširoko usmievam. Z pier padol úsmev aj na srdce a takáto obyčajná vec, obyčajné zakývanie malých detí mi prinieslo potešenie na celý deň. Postačilo tak málo.
Medzi priateľmi mám aj takých, ktorí milujú spontánnosť. A práve vďaka tejto spontaneite im život dáva viac resp.oni sami v ňom prekračujú všednosť bytia. Dokážu zakývať neznámej osobe postávajúcej na druhej strane brehu, nerobí im problém usmiať sa na neznámeho človeka idúceho ulicou, poprípade sa dať do reči s kýmkoľvek, kdekoľvek.
Občas rozmýšľam nad tým, že o koľko krajšie by mohli byť dni ľudí, keby do nich zasiali aspoň štipku spontánnej humánnosti. Nezdá sa aj Vám, že určité chvíle sú premnožené ľuďmi, no mnoho z nich sa práve v dom dave cítia osamotení? Možno aj Vy.
Často postačí úsmev a práve ten odbúra hranice vážnosti a ľudskej vzdialenosti. Často postačí zakývanie rukou a povstanú hormóny šťastia. Často zabúdame na pohladenie – či už dlaňou, slovom, úsmevom, pohľadom či činmi. Pohladenie, do ktorého sa vkladá trocha lásky. Všetko sú to záležitosti, ktoré nás nestoja nič. Stačí premôcť zábrany.
Svet už dostatočne pozná smútok a zlo, je čas oddeliť ich od dobra a vybrať sa tou krajšou cestou – cestou lásky. Často postačí málo, zamávať či pousmiať sa.
„Láska sa začína tam, kde sme schopní prestať myslieť na seba a ochotní vykonať niečo pre druhého.“ (Exupéry)
