Obyčajné objatie. Nič menej, nič viac. Splynutie tiel, ale aj duší. Darovanie seba, odovzdanie sa, stretnutie jedného vnútra s druhým. Žiaden „Zákaz vstupu!", žiadne „Zatvorené!", žiadne „Mimo prevádzky!". Ale moment, keď je „Otvorené!", keď cítiť aj bez slov to, že „Som tu pre teba! Dávam sa ti!" Bez očakávania, bez výčitky, bez zábran, bez slov a prekážok. „Cíť sa ako doma!"
Mám priateľa, s ktorým sa obvykle nevidíme najviac len pár dní, no tých pár dní zvykne postačiť na to, aby sme sa pri opätovnom zvítaní aj objali. Je to jednoduchý človek. Naopak, mám mnohých dobrých priateľov, ktorých poznám už roky, ale obyčajné objatie som s nimi nikdy „neabsolvoval". Nevyčítam im to. Podanie rúk, pusa na líca či potľapkanie po pleci sú nádherným prejavom priateľstva. Keď však objímam, pritláčam svoje srdce k druhému, otváram môj vnútorný svet pre človeka predo mnou, spájam sa s ním „do hĺbky". Ako málo postačí.
Obyčajné objatie. Vraj ho potrebuje každý človek, vraj každý deň aspoň jedno, vraj cezeň všetko prebolí. Verím tomu a preto si ho niekedy priam vypýtam. Ak je, samozrejme, navôkol „kostrovský" človek. Uvedomujem si, že obyčajné úprimné objatie je jedno z tých tajomstiev života, ktoré ho podpisujú s tušom šťastia. V objatí tušíš pochopenie, lásku, priateľstvo, dôveru či ono hlboké odovzdanie. Cítiš viac. Aké jednoduché, aké však aj náročné. Aké krásne! Obyčajné objatie. Obyčajné ako život.
Dovidenia! Doobjatia!
„Človeka stretnúť, ktorého srdce v tebe bije. Ak toho stratíš, na púšť sa zmenia ulice zaľudnené. Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne.“ (Ján Kostra)
