„Človek sa vraj hlúpy narodí a hlúpy aj umrie.“ Cítite ten zápach lenivosti, ktorý „rozsmŕda“ z úvodnej vety? Ľudia ju používajú často na ospravedlnenie svojej hlúposti. Poznám však človeka, ktorý aj vo svojich 85tich rokoch neprestáva načerpávať vedomosti a čulo ich rozdáva ďalej. Rovnako ale poznám aj ľudí, ktorí už po prekročení dvadsiateho roku života končia s nasávaním vedomostí a spokojne ostanú na mŕtvom bode. Mnohí z nich sa na tento „tupý“ stav dostatočne pripravujú už od školských čias svojej mladosti. Sú však spokojní.
Súčasná doba už neprekvapuje asi ničím, ani svojou zvrátenosťou, pomätenosťou a paradoxom. Napríklad taká škola sa dnes už vo veľkej miere nestáva miestom vzdelania, ale skôr povinne absolvovaným časom, kedy mnohým študentom nejde o spomínané vzdelanie, ale o získanie „pokoja“. Pod daným „pokojom“ si je možné predstaviť trebárs povinnú školskú dochádzku, výučný list či vysokoškolský titul. Ak by ste sa pýtali po úprimnej chuti k učeniu, asi by vás študenti v nejednom prípade s nepochopením nepekne a s hrdou drzosťou vysmiali (možno by si vás obzerali, či nie ste zo stredoveku). Zdá sa, že starodávne časy štúrovských štúdii pominuli a sú skôr raritou. Kde sa stala chyba?
Problém je v tom, že ľudia sa ľahko uspokoja, neradi sa kamarátia s námahou, radšej „spia“. Nemyslím pritom len ten nekonečný ružový biologický spánok, ale v prenesenom význame aj životnú „prispatosť“. „To či ono mi postačí, načo sa namáhať pre viac, i tak raz umriem,“ ospravedlňujeme sa neraz. Mladým často k šťastiu stačí „dutý“ okruh priateľov, diskotéka, filmy, internetové četovanie, poprípade iné „fest dobré veci“. Mnohým dospelým zasa spokojné úsmevy vyčarujú hmotné statky ako nový účes, „oblečko“, auto a iné veci, ktoré si kúpite za peniaze a ktoré vás časom zunujú ako mňa kedysi tamagoči.
Človek dospieva v rôznom veku. Niekto predčasne, iný oneskorene a niekomu sa taký „úspech“ nepodarí. Aj ja som sa tešil, kedy už konečne skončím strednú, kedy budem mať po všetkých skúškach na výške a nebudem sa musieť učiť. Avšak až teraz, po prekročení dvadsiatich štyroch rokoch svojej existencie, som prišiel na to, že vedomosti nás robia nielen múdrejšími, ale robia z nás aj „niečo viac“ ako je ten ostatný šedý spokojný priemer. Asi dospievam.
Čím viac toho viete, tým lepšie sa cítite, o to viac si máte čo povedať s ľuďmi, o to viac sa dokážete presadiť, zaujať, prekvapiť. Priemerom dokáže byť ktokoľvek, netreba k tomu robiť nič, len sa so sebou uspokojiť a ostať v tom „zimnom spánku“. Avšak dráždiť rozum, prekračovať priemer a zdokonaľovať sa, si už vyžaduje neraz nadľudské úsilie a námahu. Zväčša to však zato stojí. Konečné obzretie ponúka určite nádherný pohľad. Veľa šťastia a chuti Vám teda prajem.
Uspokojenie je niekedy ako narýchlo zasýtený hlad, kedy ste si k obedu vzali párky s horčicou a chlebom, zatiaľ čo s trochou námahy to mohla byť gurmánska pochúťka so slastným pocitom po záverečnom odgrgnutí si.
„Rozum je ako kvet: múdrym prekvitá, hlúpym vädne.“ (židovské príslovie)
