Život je cestou, akousi púťou, na ktorej stretávame mnoho bytostí. Osud, náhoda, náš výber či prostredie, v ktorom pôsobíme nás s nimi dávajú dokopy. Títo ľudia sú neraz fenomén, ktorý ovplyvňuje tok našich myšlienok, nášho smerovania, niektorí sa stávajú našimi životnými partnermi, iní nás zaujmú niečím, čo sa v nás odrazí či hlboko usídli. Slovko náhoda by som skôr zamenil za osud, pretože som spoznal „náhodne“ nejednu osôbku, ktorá akoby patrila do môjho života, akoby to bolo napísané, že ju stretnem, pritom to bolo napríklad len kdesi v autobuse, keď si k vám prisadne náhodne človek, s ktorým sa dáte do reči a vznikne z toho kvalitné priateľstvo. Priatelia sú ľudia, ktorí sú v mojom živote stavebnou tehlou, na nich si zakladám. Niektorí z nich nám dávajú mnoho už len tým, že sú s nami. Je nám s nimi parádne, sú svetlom našich dní. Sú rôzne typy priateľov, u niektorých nás zaujme niečo, čo zo seba dávajú, niečo iné ako ostatní – niekto má zlato v hrdle, iný v športe, ďalší v úsmeve či komunikácii, niekto v umení, niekto je prínosom pre náš život už len svojou osobnosťou. Preto som sa inšpiroval jedným z priateľov, ktorého som spoznal len prednedávnom a zaujali ma jeho fotografie a tak som si povedal, že keď zaujal mňa, zaujme aj iných podobne umelecky cítiacich ľudí, a tak som nenechal jeho fotografie len pre seba a niektoré z nich zverejňujem. Nech sa páči:
K autorovi – volajú ho „človiečik“, priznáva, že je naivka s veľkým srdcom, rád s ním pokecám o čomkoľvek, je to v „poho“ týpek, pred skúškou ho preberie najmä pivko.
Umění je jako slunce, které se taky nikomu nevtírá. Když zatáhne záclony a zavřete okenice, tak vám slunce do bytu neleze, jenomže je to vaše chyba, pane, že chcete žít potmě. (Jan Werich)
