Keď krivka života dosiahne kritické hladiny spodné, človek cíti, že jeho život stagnuje, že on sám stojí a podobá sa kameňu na ceste – akoby čakal na kopnutie. Stojí, sleduje okolitý svet, ale jeho existencia zostáva nehybná, spiaca. Čím dlhšie to pretrváva, tým viac sa život človeku vytratí, zovšednie, ba až sa mu zhnusí.
Poznám nejedného z mojich priateľov či známych, o ktorom viem, že ich život si pýta nejaké nakopnutie. Sami vnímajú svoju situáciu, sú si vedomí svojej všednosti, nespokojnosti. Zároveň mi ale pripadajú ako zaliati voskom, ako bezmocní. Zatiaľ čo niekedy človekovi postačí obyčajné postrčenie, spomínané nakopnutie, tieto situácie kritického zníženia životnej krivky sú odkázané na samotných „hrdinov“, ktorí nesú svoj osud vo svojich dlaniach.
Jednoducho povedané: chcelo by to prezuť či kompletne prezliecť celé vnútro, čo môže len jeho nositeľ. Od myšlienok, cez životnú filozofiu, automatické sklony, až po konanie. Rovnako ako pri generálke auta, ako pri ošúchanom kabáte či obstrihávaní stromčekov. Oproti autu má však človek obrovskú výhodu – zatiaľ čo auto starne a neskôr na výkone zväčša stráca, človek môže napredovať, dosahovať evolúciu svojho bytia. S odbúdajúcimi rokmi, ktoré nás približujú k smrti, máme tendenciu pribúdania skúseností, vedomostí a schopností, čo môže viesť k zdokonaľovaniu.
Fridrich Nietzsche, psychológ medzi filozofmi, vyslovil: „Had, ktorý sa nezvliekne, zomrie. Ľudské zvliekanie z kože je na rozdiel od hadieho často utrpením. Navyše často vyžaduje samotu.“ Človek sa v tomto zvliekaní od hada skutočne veľmi nelíši. Pokiaľ v určitých životných momentoch neprezlečie vnútro, jeho život začína upadať, mrieť zaživa.
Snáď len strach zo zmeny, slabá vôľa či nadmerné znechutenie, sú príčinami toho, že človek podlieha všednosti, priemernosti a ostáva stáť, zapadať prachom ako ten kameň vedľa cesty.
Človeče, neboj sa zvliecť to staré, čo ťa brzdí. Neboj sa zmeniť svoj stav, keď ti alarmuje vnútro. Nenechaj ho zapadnúť prachom, nenechaj ho umrieť. Život je totiž krásny, bola by škoda túto krásu nežiť.
