Visí nám na krku, dodáva silu a nádej. Ticho sa vypína nad hrobom, pohládza skon. Mnohí pred ním padajú na kolená a vnútorne prosia aj ďakujú. Drevený alebo zlatený, holý či zdobený telom, milovaný či nenávidený. Je symbolom lásky, znakom spásy, ale aj označením smrti. Kríž.
Možno aj Vy radi pozorujete okolie. Napríklad pri cestovaní sa ponoríte do vlastných myšlienok a pohľad zavesíte na utekajúcu prírodu, dediny, ľudí, poprípade na cestu samotnú. Človek je avšak „tvor hlúpo múdry“, vie sa pozerať s otvorenými očami a nevidieť. Podobne je to aj pri tom sledovaní ubiehajúcej cesty. Očami nám prelieta nespočetné množstvo vecí, z ktorých sa dá omúdrieť, ošťastnieť a „narásť“. Postačí ich vidieť aj vnútrom.
Dnes som sa pozastavil nad krížmi, ktoré lemujú zaprášené cesty. Stoja na okraji ako nemé sochy. Akoby boli bytosťami, ktoré už môžu len kamenne mlčať. Mlčať a ukazovať nám cestu života.
Každý jeden z týchto krížov okolo ciest je pre nás výkričníkom. Je síce ukazovateľom smrti, ale zároveň nám ukazuje náš život. Zatiaľ čo tí, ktorí odišli, život vydýchli, my si ho nesieme stále so sebou. Neustále ho dýchame a môžeme konať, ísť tou cestou života.
Pri pohľade na tieto kríže ma to priviedlo k uvedomeniu, že som šťastný človek. Mám život a je na mne, čo z neho vytvorím. V tom živote mám totiž kedykoľvek nádej, že bude lepšie, že vždy tu bude blikať šanca začať odznova. Premýšľajme preto nad tým, čo máme, ceňme si to a snažme sa „rásť“, dávať, možno aj z lásky k tým, ktorí už medzi nami nie sú.
„Život a smrť sa podobajú dvom uzavretým skrinkám, z ktorých každá obsahuje kľúč od tej druhej.“
