Každý z nás má v sebe aj dobrého, aj zlého radcu. Je zrejmé, že dobrého veľa nebýva, preto často počujeme podpichovačný hlas toho zlého, nazvime si ho „čert“. Nabáda nás k činom, najmä vo chvíľach, kedy by to našej pohodlnosti vyhovovalo. Trebárs máme určitú povinnosť, no akosi sa nám do nej nechce, ten „čert“ v nás nám posunie do myšlienok celkom slušnú ospravedlňujúcu výhovorku a je to vyriešené. Povinnosť ustúpi, pohodlnosť zvíťazí a sila vôle prehráva. Najlepšie rady má síce ten druhý, „anjel“ v nás, no ale keď sa nám raz do niečoho nechce, s radosťou podliehame skvelým argumentom „čerta“.
Avšak keď človek v niečom alebo vo všetkom úplne prepadá „čertovým“ radám, stratí sa. Jedného dňa sa nájde v nesvojej koži. Zisťuje, že nedosiahol veci, za ktorými sa chcel vydať, že niečo ho stiahlo z cesty, vybočil.
Mám priateľa, s ktorým som si kedysi skvele rozumel, páčilo sa mi aj to, že mal určitú snahu niečo dosiahnuť. Ešte ako chlapčiská sme sedávali za mestom na moste a hľadiac na prírodu viedli rozpravy o živote. Potom však prepadol závislosti na tráve a dodnes sa jej nezbavil. Stratil sa z mnohého dobrého, čo sa v ňom dalo rozvíjať a jeho život začal stagnovať, upadal do akéhosi priemerného tieňa. Ostáva len dúfať, že ho to raz prejde a „vráti sa do seba“, bude človekom, ktorého som poznal predtým.
Všetko je o tom, ktorému hlasu v nás dáme šancu. Všetka snaha, naše konanie a myslenie záleží od toho, kto v nás prevláda, kto nás vedie. Iste, je ťažšie ísť tou „dobrou“ a vytrvalou cestou, ale žať potom úrodu dosiahnutého stojí zato.
Skúste sa pozastaviť nad tými dvoma hlasmi, odlíšiť ich a vydať sa tou náročnejšou cestou. Dovedie vás ku krajšiemu životu.
Nechcem byť len svojim tieňom, chcem ten tieň viesť.
„Zlo nie je opakom dobra, je iba jeho prekážkou.“ (Avicenna)
