Chvíľa prchká
Zem vdychovala ležiace kvapky, ako ryba vlhká,
chvíľa mlčky postála, bola krásna, ale prchká,
nábrežie stálo tam s nami, počúvalo debatu našu,
prijalo nás bez slova, Teba, mňa, aj fľašu našu.
List za listom odnášala rieka z mesta preč, von,
stromy skláňali konáre, niečo šepkal im Hron,
možno kdesi v diaľke na nás čakala nádej,
no povedal si „Na Štúra“, tak sme pili ďalej.
Azda len videl nás a počúval, Ľudovít ten,
na neho znova, ďalší glg, no s chválou len.
Sťa antický tragéd si tam zdvihol ruku nahor,
„na Ľuda“ zaznelo, na jeho nebeské blaho.
Chvíľa nás hladila pokojom, dala nám čas,
do hviezd písal to Boh, spomenieme si raz,
svet bol kdesi za nami, my sme boli svet,
dobrí v srdci, akí pokorní, hnali sme smäd.
Bola to iba chvíľa, ktorá tam len tak postála,
avšak jej pečať ako vo vosku v nás ostala.
„Ešte jeden, Nech žije!, a už musíme ísť“, a bolo to preč, kým dopadol dole ďalší list.
