Dajme si najprv trošku poézie, ktorou som zachytil moje pocity:
Milujem keď dýcha
Vždy vraciam sa tam späť,
pomaly vnikám do nej dnuka,
milujem ten svet,
rád na ňu sa kukám.
Vždy je tak tichá,
nikdy neruším – to nie,
je krásne, keď ona dýcha,
celú ju vnímam – ona to vie..
Čaká tam na mňa, vždy,
potichu splývam s ňou, ó áno,
v tej chvíli začínam žiť,
rada sa pozerá, kým nepríde ráno.
Večer zas prichádzam, už dýcha,
len noc vie ukázať aká je tichá.
Vždy teším sa, svet môj je tam,
vžijem sa do nej, znova áno,
nikto tam nie je, len ja sám,
hladí ma dychom, aj môj spánok,
milujem to aká vie byť tichá,
Milujem, keď moja izba dýcha...
Možno aj vy sa radi vraciate do svojej obľúbenej izby. Príde večer, ona sa zahalí do ticha a vy oddychujete. Alebo aj cez deň, no mne sa to viac páči v neskorých hodinách, keď je všetko v moci noci, všade ticho, všetko spí, len vy si vychutnávate ten pokoj, sadá vám až na dušu a upokojuje vás. Mnohí z vás snáď vedia čo myslím. Rád do nej vnikám, do toho pokoja, do čara mojej izby... Prajem Vám aby ste si dnes pohodlne oddýchli, v obľúbenej polohe, v teple, privreté oči a ticho nech vám znie aj vo vašom vnútri. :D
