Kto si?
Niekedy si ako kniha, ktorú čítam,
si ale román či horor? – seba sa pýtam.
Teplá ako letné slnko, chladná ako Sibír,
tvoje telo kričí, pritom si tichá ako ryby.
Si moje slnko – jemne hladíš, ale aj páliš,
si anjel môj – no ako čert sa viac tváriš.
Vrelo ma objímeš, pobozkáš – fackou aj pusou,
si jeden obrovský mínus, čo má milión plusov.
Kto si...
Niekedy si ako holubica, hrkútame si spolu,
potom mi odletíš a ja mám jednoducho smolu.
Úprimná, si ku mne milá, ale záhadne tajná,
navonok aj kyslá, ale vo vnútri fajná.
Si moje srdce, no ty nebiješ, ale mlátiš ma,
si anjel môj, ktorý hriešne hladí ma.
Vrelo ma objímaš, láskou ma dusíš,
chceš hladiť ma, ale aj škrabať musíš.
Tak kto si...
Niekedy si ako kvet, ktorý volám ruža,
voniaš, no si ostrá ako slovník muža.
Nevinná ako mníška, zvodná ako hadie oči,
nudná ako film, zábavná ako tamagoči.
Si moje slnko – svietiš mi, ale v tme zhasneš,
si anjel môj, po zadku ma rada pľasneš.
Vrelo ma ľúbiš, nenávidíš láskou krásnou,
Tak kto si? – pýtam sa, potichu, touto básňou.
