Napadlo ma pohľadať jednu báseň, ktorú som napísal pred pár rokmi, ale práve toto počasie a to čo sa dialo za oknami počas víchrice, mi ju pripomenulo. Vyhrabal som ju zo šuflíka a dal ju na sklo... Stále je búrka akýmsi pírodným divadlom, kde nájdeme krásu, mohutný zvuk, strach, dokonalosť a takisto aj ničivú silu. Stále je to prírodné dielo, oproti ktorému je človek len akousi malou bodkou, ktorá nič nezmôže.
Búrka
Prší, z čiernych mračien sa leje,
prší, pozerám, čo sa tam vlastne deje.
Nikto tam nie je okrem dažďu a kvapiek
a ja sledujem vodu ako padá na plech
a zo všetkých strán počuť tajomný strach,
voda padá, postupne zmyje ten prach,
ktorý tam sadá počas teplých dní leta
a prší, vo vetri sa dážď s búrkou stretá.
Život len lieta tam v pozadí stromov,
búrka sa túla, pretože nemá svoj domov,
mnoho tónov a tichých kvapiek tu padá
a ja sledujem život, ktorý tam badám.
Hádam sa nestratím v tieňoch tej noci,
veď iba prší, aj keď ja mám čudný pocit
a hoci vrch spí, dnes tam nevyjde hviezda,
možno nebo len sní a mne sa to nezdá
a Boh je ten rezbár, ktorý črtá to dielo,
v ktorom prevláda čierna nad slabou bielou
a nad mierom zvíťazil dážď a voda
a ja tu stojím, do tejto krásy sa oddám.
A prší a kvapka za kvapkou tam leje,
len prší, silný vietor pomedzi veje,
hreje len zima a teplo sa tu stráca,
búrka raz slabne a náhle sa vracia,
jej mračná sú pôvodcom tohto diela,
nikto už netuší, kam sa podela biela.
A prší, na slnko rýchlo zabudol svet,
v ruke pero držím, skrytý do mokrých viet,
a padá, dážď a víchrica silno fúka,
vietor sa premáva, svoje tóny nám núka
a búrka len silnie, svet si už zvykol,
nikto sa nevzoprie prírodným zvykom.
Prší a blesk za bleskom padá,
len prší, tma nad mesto už sadá,
búrka si hľadá svoju skutočnú tvár,
blesky a hromy tvoria nádherný pár.
Sám sa tu pozerám, pri okne stojím,
odtrhnúť pohľad od búrky sa bojím,
tak stále hľadím do mokrého ticha,
prekrásny pocit, keď s dažďom dýcham.
Pomaly čas uteká vpred a ja zistím,
že už len prší a vietor sa pohráva s lístím.
