
(Ne)osvietený
Zaodetý hĺbkou ľahostajnosti
v ponore do bez seba sám
skĺzavam mimo trasu
nevedomý ba číro spokojný.
Nad svedomím obrí otáznik
podčiarknutý výkričníkom
visí mi ako to telo na kríži
v ktorom snažím sa nájsť.
S nohami na stole špinavom
obdivujem všetok ten čas
čo steká dostratena trpko
pomedzi prsty mojej nehybnosti.
V slede tých sekúnd mŕtvych
ožíva jedine otázka života
ťahajúca vždy môj tieň tam
– smerom k svetlu...
V tej nehybnosti prachu
čakám na osvietenie.
(Memento mori!)