Duch už stál na balkóne a vychutnával ticho, rozhliadal sa a premýšľal nad tými dvoma v izbe, jeho spolubývajúcimi, ako im je fest dobre a on, čo sa ani neožiera, nenamotáva baby, nerobí hlúposti, sa necíti nejak extra spokojne, len tak, aby sa nepovedalo. Chcelo by to viac. Chcel by byť tiež obľúbený ako Tom, trocha im preto aj závidel, i keď vedel, že žije zdravšie a racionálnejšie, sem-tam by chcel byť ako oni.
Ešte na chvíľu Tom privrel oči a otočil sa k špinavej stene. Nespal, len premýšľal. Čo sa týka jeho posledných dní, mal pocit, že premýšľa viac ako celý život, len ešte nevedel, či je to na niečo dobré. Avšak ten kňaz mu dal chrobáka, tou fackou ho prebral k životu, síce skutočným spúšťadlom bola mama a jej choroba. Bol zrazu ako medveď po zimnom spánku, ktorý rozlepí oči a čumí na svet ako znovuzrodený, ako vymletý.
Uvažoval aj nad Duchom – sú s ním na izbe od začiatku zimného semestra, už pár mesiacov, ale nerozprávali sa, len zopár slov na začiatku, vlastne ani nevie ako sa volá, Roman? Karol? Duchoň? Proste Duch. Nič o ňom nevedel, odsúdil ho po prvých dňoch, nesadli si povahovo ani štýlom života. Teraz si bol vedomý svojho vyvyšovania, zrazu bol aj zvedavý, že čo za človeka je ten Duch.
Vyslal ho do vzduchu poriadnym frčkovým výstrelom, rýchlosťou rakety, ktorá do vesmíru vyslala psa Lajku v pädesiatomsiedmom. Ďalší sopeľ už nevydoloval, tak sa otočil a rozhodol sa ešte si podriemať. Jerry sa teraz nejak nad ničím netrápil, mal také spokojné obdobie, kedy ho nič netrápilo. Tešil sa na piatok, porieši stretko so 40-tničkou Veronikou a to je vše, nič iné ho nehnalo vpred, jeho život stagnoval. Ako keď sa tešíte na Vianoce a stačí to na celý rok. Minule mal telefonát s rodičmi, pod dlhom čase sa spolu konečne rozprávali, ale iba sa to zhoršilo. Cítil sa akoby k nim naozaj nepatril, akoby mu niekto chcel dať najavo, že je fakt adoptovaný. Síce ani jeho starí rodičia, u ktorých býval, neboli jeho pokrvní starí rodičia, ale cítil od nich skutočnú lásku skutočných starých rodičov, nie ako od fotrovcov, ktorí ho zavrhli, len preto, že nešiel v ich šľapajách s vidinou finančných žralokov. No vedel, že spravil správne, nechcel byť plastelínová hmota v ich rukách, z ktorej si oni vymodelujú čo chcú, nebol ich pes, ktorého si vycvičia ako sa im zapáči. Mal predsa právo sa rozhodnúť a ísť svojou cestou, študovať to, čo chce, čo ho baví. Nevedel, čo bude teraz ďalej vo vzťahu k nim, ale vôbec ho to netrápilo, vedel, že koná najlepšie ako môže.
- Serus, ja som Tomáš. – vyšiel Tom na balkón, oprel sa o zábradlie a za sekundu sa predstavil Duchovi, podal mu ruku a čakal, čo sa stane. Totiž, uvažoval nad tým všetkým, že aký bol nevšímavý, macherský, vyvyšujúci sa. Načo? K čomu to bolo dobré? Ozvalo sa mu náhle jeho praveké vnútro a rozhodol sa skúsiť zmeniť niektoré chyby, ktorých sa neustále dopúšťal. Duch na neho nechápajúc pozrel. Skúmal jeho oči, či nie je náhodou sfetovaný alebo ožratý. Celé tie mesiace ho Tom prehliadal, akoby tam ani nebol, ako ducha, celý čas na neho maximálne akurát tak zanadával, ale nič viac. Najčastejšia fráza bola – Duch vyjebaný! – to vtedy, keď Duch vošiel do izby a oni rozbití ležali v naprdenom smrade kombinovanom s alkoholickými výdychmi a smradom Jerryho nôh, no a dovolil si otvoriť im balkón.
- Ja som Stano, narozdiel od teba, ja tvoje meno poznám. Potrebuješ niečo alebo čo chceš? – podal mu po chvíli ruku a dali sa do reči. Duch nechápal, čo sa s chalankom porobilo, možno nejaké silné drogy, hovoril si. Nečakal by takéto chovanie vzhľadom na to, že sa celé obdobie správal úplne inak. Dával si ale naňho pozor, mysliac si, že ide o nejaký žart. Vždy si z neho maximálne strieľali alebo ho ignorovali.
Jerry sa otočil a roztvoril oči, bol v tom, že iste sníva i keď všetko nasvedčovalo tomu, že je v realite. Tom sa rozpráva s Duchom? – pýtal sa sám seba nechápajúc situáciu.
- Jeblo mu už načisto alebo čo je s tým chalanom? – zašeptal Jerry do prázdna a započúval sa do ich rozhovoru. Vykoľajilo ho to ako keby tam videl sedieť veveričku, ktorej sa Tom prihovára, to by ho ani tak neprekvapilo, ale s Duchom? To už bola iná pálka.
- Prečo sa so mnou zrazu rozprávaš, celé mesiace ste ma vy dvaja obchádzali ako sochu, tak čo tak zrazu? – chcel vedieť Duch.
- Mením sa Stano, asi dospievam. Viem, je to neuveriteľné, ale vyzerá to tak, že mi drblo v lebeni a zrazu mám iné myšlienky. Načase nie? – zaškeril sa Tom a zahľadel sa dole na parkovisko. Oči mu zasvietili ako sockárovi, keď zbadá na zemi dvadsať korún.
- Miška! – zaalarmovalo mu vnútro. Vystupovala zo svojej škodovky 125L, s ročníkom rovnakým ako bola ona, len ona vyzerala narozdiel od auta oveľa lepšie. Bol to akýsi kontrast, taká prirozdená kráska vystupujúca zo starej rachotiny. Ako to dnes býva, aj ona by sa mohla navážať s nejakým typom vo fajnovejšej káre, vozil by ju do školy a všade, ale zrovna ona taká týpkyňa nebola. Tom zamrzol, ledva dýchal, pôsobil ako nejaké zviera čo striehne na svoju korisť. Duch si to všimol a kus mu to nerezalo, vedel o Tomových chúťkach a sľúbil si, že jeho kamošku Mišku mu pokaziť nedá.
- Dal by si si ju, čo? – podpichol ho Duch Stano.
- Čo či by som? Čo ja viem...áno – v tom si Tom spomenul, že aj v rezorte kurvenia sa a naháňaní báb by si chcel dať pauzu a uvedomiť sa, takže odvetil mu ponovom. – Asi si dám pauzu od babeniek, i keď táto je milá, ale mal by som sa už kľudniť aj v tomto. – zaskočil ho.
- Nemáš horúčku? Alebo si dvojča toho neslušného chalana, čo tu so mnou býval celé mesiace? – nevedel ho pochopiť. V tom momente Duchovi zakývala Miška, na ktorú sa obaja pozerali. Tom sa s ňou nepoznal, nevedel ani to, že sa pozná s Duchom, tak jej odkýval aj on. Jeho vnútro sa pousmialo, nevedel, čo si má o tom myslieť.
- Ty jebo, čo je s tebou? Tom, už to preháňaš s tou zmenou. Preklonovali ťa mimozemšťania či čo? – pridal sa k nim Jerry, ktorému práve pípla správa o doručení smsky, kde stálo "Neviem sa ťa dočkať, zlato!" a smerovala k Veronike, sexi vyzretej žene, ktorou bol pobláznený ako kedysi deti skupinou Kelly Familly.
Zomlelo sa to rýchlo a náhle stáli všetci traja v ďalší deň na diskotéke pri bare. Ducha vzali na disku. Tom sa s ním stavil, že tam bude stáť s ním a nevypije, čo by bolo prvý raz v jeho bohatej histórii. Trsať sa im veľmi nechcelo, i keď Jerry občas odbehol na parket, zalízol sa do nejakej baby a padal preč, dať si zajeden. Štvalo ho, že Tom nepije, ale vedel, že je to sprostá stávka, tak ho nechal na pokoji, tiež bol zvedavý či sa to dá vydržať.
- Starý, ani si sa neozval, netancuješ, pohárik ti chýba v ruke, čo máš aids? – prišiel za Tomom jeho dobrý kamoš, spolupijan a parťák na párkete, ktorý podobne ako on nechýbal ani na jednej diske.
- Niečo je vo veci brácho, nerieš to. – odvetil mu Tom, ktorý natriezvo disku nezažil, len keď začínal v pätnástich rokoch, odvtedy sa vždy potreboval našlapať niečím ostrým.
- Tak si ideme vymyť hlavy, veď ja už som vypil polku fernetky, hybaj, beriem ja. – a už-už ho ťahal za ruku. Tom ho však zastavil a odtiahol jeho ruku, čím ho poriadne prekvapil.
- Dnes nepijem brácho, sorry, budeš to musieť potiahnuť aj za mňa. – navrhol mu Tom.
Zvráštil čelo, prižmúril oči, vyhodil kyslý pohľad a zadíval sa na neho ako nerozumejúci Talian. – Jebe tiii? O čo ti ide, toto nie si ty. – pýtal si vyrozumenie Tomov kamarát.
- No fakt, kašli na mňa. Dnes som tu s kamošom, ani on nepije. – mrkol pohľadom na Ducha.
- Toto hovno ani nepije, ani nehúli, ani netrtká, ani nič, chceš tak dopadnúť? – vrhol pohľad na Ducha a späť na neho. – Tom spamätaj sa, si skúrený či čo ti je?
- Mama je vážne chorá, preto som taký. – chcel mu dohovoriť.
- Ty jebko, veď si daj, aspoň zabudneš na mamu a odviažeš sa. – hodil polsekundový nehostinný pohľad na Ducha. – A tohto týpka pošli domov poliať kvety.
- Ser na to, dnes fakt nejdem piť ani nič riešiť, stavil som sa tu s kamošom, že nevypijem.
- Ten debil vedľa teba ma už sere, s ním sa zahadzuješ? Jeho vymeníš za mňa? Tfuj! – dal mu znak opľutia ako nejaký indiánsky symbol. Duch sa len prizeral, čo urobí Tom.
- Héj! Čo robíš? Veď ti nič nespravil. Hovorím ti, ser na mňa dnes! – ale márne ho presviedčal, jeho starý kamoš nemal s kým piť a Tom bol na diskách často jeho spoločníkom.
- Poď so mnou vypiť, lebo mu asi najebem. Zahadzuješ sa s chudákom. – vrčal do ňho.
- Prestaň, ani ho nepoznáš. Nájdi si na dnes niekoho iného. – pritvrdil na hlase aj Tom.
- Ahá! Takže mňa vymeníš za neho. Vieš čo? Jebem ťa! Adios!
Tom sa pozrel na Ducha a mykol plecami ako by chcel povedať Čo už. Duch ho tiež nechápal, len včera mu na balkóne podal prvý raz ruku, po dlhých mesiacoch nemého spolužitia sa zoznámili a dnes ho už uprednostil pred kamarátom, s ktorým chľastali ligu pravidelne každý týždeň. To bola pocta.
- Tak čo, kto si dá so mnou za jeden? – ozvalo sa nežne spoza ich chrbta. Otočili sa k baru, za ktorým stála Miška. Tom vypľaštil oči a ledva zo seba vydal prekvapujúce Ahoj. Duch sa pousmial, od malička spolu s Miškou vyrastali, poznal ju ako sestru a teraz sa dohodli, že Toma vyzve na pohárik. Vysvetlil jej, že Tom po nej ide, aj to aký je, no a že dnes sa s ním stavil, že nevypije nič. Dávala si teda na neho pozor.
- Tak nikto si nedá? Veď iba jeden, mám dnes chuť. – vyzývavo sa opýtala ešte raz a zadívala sa mačacím pohľadom na Toma, ktorý bol, ako málokedy v živote, v rozpakoch.
- Ja nepijem, veď vieš, ale ty by si si s ňou mohol dať za jeden, nezabije ťa to. – drgol do Toma Duch a čakal na reakciu. Dobre vedel, čo robí, taká ponuka sa neodmieta. U Toma to vo vnútri vrelo, pravdaže si chcel s ňou dať za jeden, zabudol aj na stávku. Mrkol na Ducha...
- S radosťou Miška. – odvetil ako zhypnotizovaný. Stávku vlastne prehral, ale cítil sa ako víťaz, ktorý získal najväčší tromf aký chcel. Ešte pár dní dozadu by za úspech nepovažoval ak babu neporiešil, dokonca ani bozky si už necenil. Teraz mu bohate postačilo, že sa s ňou mohol zoznámiť a porozprávať.
Roztvor svoj šatník a zadívaj sa doň. Každý deň si vyberáš nejaké oblečenie, inú košeľu či triko, obliekaš sa do nich. No je otázne, či to isté sem-tam nerobíme aj s charakterom. Pri niekom sa oblečieme do fajnového, iného si necenníme, tak si dáme len niečo "shitné" a niekto je nám totálne blízky, nehanbíme sa pred ním preto vyzliecť aj do naha. Avšak raz môže prísť moment, kedy zistíme, že mnoho ľudí je iných ako sa nám javili podľa dojmov očí, podľa oblečenia, krásy či prvého dojmu. Zbytočne sme sa pred nimi uzatvárali do pomyselného skafandra a držali karanténu ako Tom a Jerry pred Duchom v príbehu. Mnohí sa boja nájsť priateľov aj medzi tými „nižšími“ ako sú oni. Azda to čo nosíme v srdci je viac ako to, čo nám ponúka pohľad navonok, vnútorná krása oproti tej telesnej, hodnoty vnútra oproti tým, ktoré si môžeme kúpiť. Veľa ľudí je blízko nás, stretávame ich každý deň, no ostáva to pri fádnych otázkach a pozdravoch, banálnych klišé. Sú veľmi často blízko nás a pritom ich práve my robíme vzdialenými.
