Žil teda už tri týždne z odstupného, ktoré bolo celkom slušné. Ale čo ďalej? Veď je len priemerným týpkom, ktorý nedisponuje žiadnymi extra schopnosťami. Nevedel maľovať absurdnosti ako jeho sestra a „kešovať“ za to slušné prachy, nemal nervy byť učiteľom ako jeho mama, ani žalúdok behať za ľuďmi a nahovárať ich na poistenie ako jeho bratranec, či vytierať zadky starým ľuďom v Rakúsku ako jeho kamoška. V závode makal dvanásť rokov, medzitým sa rozviedol so ženou a našiel si tento dvojizbový priemerný byt.
Ako tam tak stál, pohľad mu vyletel aj na, v ten deň obyčajné zatiahnuté, nebo. V tom ho napadol v mysli Anjel.
„Vlastne to bola nejaká ženská s krídlami!“ povedal si pre seba a pamäť mu vyhľadávala jej tvár.
„Ten sen bol ako Jakubiskove filmy - s kadejakými zjaveniami a čárami-márami. Tá Anjelka napríklad!“ Rozmýšľal či tam nepadali aj nejaké žaby z neba, ale nespomenul si. Škrabal sa za uchom a mal tušenie, že niečo mu ten Anjel povedal, poradil. Šiel do kuchyne, z dresu si vybral svoj červený hrnček ešte so včerajšími zvyškami kávy. Prepláchol ho vodou, aby z neho odtiekli kávové zrnká a čakal kým zovrie voda. Ako sypal z kávy, myseľ mu poodhalila to tajomstvo.
„Úder! Dnes dostanem životný úder od najväčšieho nepriateľa a budem pokorený!“ luskol prstami ako spokojný zlodej po odblokovaní trezora.
„Zvestovala mi ten úder!“ videl sa, akoby to prežil včera, ako v tom sne kľačí pred Anjelom so ženskou tvárou a je vydesený, pokorný. Pripadal si ako Bolek Polívka pri bazéne v Dedictví.
S kávou sa posadil späť k televízoru do izby a pomaly sŕkajúc do seba horúcu kávu s mliekom pozerajúc neprítomne na obrazovku vypnutého televízora premýšľal nad tým snom.
„Dnes nikam nejdem!“ rozhodol sa. Nikomu neotvorí, aj keby to mal byť ten týpek z „Pošty pre teba“. Mama by prísť nemala, ani nikto z rodiny, bývali totiž ďaleko v inom meste a nenavštevovali ho často.
Zapol akýsi pôvodne vtipný seriál, klasický pre suché poobedie trávené pri televízore, a vrátil sa v myšlienkach opäť k svojej nechuti zo seba. Celé dni nič normálne nerobí, ani nepoupratuje, ani poriadne nenavarí, neoperie. Od kedy ho vyhodili kvôli údajnému znižovaniu stavu zamestnancov, začal viac piť. Dovtedy to bolo len sem tam, a to s podobnými prípadmi ako bol on, takých v bare predsa spoznáš koľkokoľvek kedykoľvek. Včera to isté, dali si do nosa a prišiel domov ani nevie ako. Na stole ležali zabudnuté noviny s inzerátmi na voľné pracovné pozície. Nechcelo sa mu nič. Bol ako človek, ktorý stratí zmysel života, ktorý stratí seba samého - ako kvetináč so zemou, v ktorom už dávno chýba nejaký kvet, a tak je k ničomu.
Ten sen... Premýšľal, že ak by aj mal dostať od niekoho, tak prečo? A má vlastne nejakého veľkého nepriateľa? Možno jeho šéf. „Ten starý zhnitý kyslý pomaranč!“ ako ho volal. Toho nemusel a je rád, že ho už ani neuvidí. No nikdy si neskočili do vlasov a ani sa mu neplánuje nejako pomstiť či napadnúť ho. Susedia? Možno ten starý pod ním. Sem tam prišiel otvoriť ústa a prevetrať ho sťažnosťami, keď „volume“ ich zábavy naberalo na obrátkach počas nočného kľudu. „Ale to nie je veľký nepriateľ a dnes predsa neotváram nikomu.“ Neprišiel na nič a pomaly zaspal roztiahnutý na gauči.
Spal bezsenným spánkom, ale hlbokým. Nuda ho unavila viac ako keď chodil z práce po celodennej smene. Keď otvoril oči, zbadal, že sa už zotmelo. Potešil sa ako malé deti s príchodom času roztrhávania ozdobných obalov z darčekov a odgrgávania si po vianočnej večeri. Zatiaľ nikto neprišiel. Pozrel si dva filmy z DVD, ďalší v televízii, dal si kúpeľ a polnoc sa blížila. Bol spokojný. Za tých pár minút ho už určite nikto tak neskoro nenavštívi. Vo vani dokonca premýšľal pozerajúc na stúpajúce bublinky spod jeho zadku, že tú ranu možno dostane len v sne. Inak to nevidel.
Vyšiel z kúpelky a nahý prešiel do izby, kde si sadol na posteľ a pozrel na hodiny. 23:55.
„Pche! Už som za vodou. Keď bude aj prezident trieskať, tak tých päť minút počká!“ zasmial sa uštipačne a začal sa obliekať. Bola mu zima, tak si obliekol mikinu, ktorá sa mu nedávno zbehla pri jeho špeciálnom praní. Ledva sa do nej vtesnal. Keď si vyhŕňal obtiahnuté rukávy, šlo to ťažko. Chytil jeden za koniec a chcel silnejšie potiahnuť hore, vyhrnúť. V tom sa mu ruka pošmykla a vletela do prizerajúcej sa tváre, rovno pod oko. Rana ako šupa!
Zahrešil a chytil sa na boľavé miesto. Zdalo sa mu, že vidí hviezdičky ako sa znázorňujú postavičkám v rozprávkach. Potom, keď sa ako-tak upokojil, mu všetko pekne postupne došlo. Posadil sa na posteľ, vedomý si toho, že dostal ranu od svojho najväčšieho nepriateľa - od seba samého. Celú noc nad tým premýšľal a rozhodol sa, že zmení svoj život. Možno nabudúce mu Anjel v sne pošepká ako nájde nový zmysel života...
