-„Hovno, ja byť tvojím otcom, tak ťa zmlátim. Ty si iný bukvas, darobnina si, proste hovno.“ Škrabal sa na guliach Šoty a pozerajúc na svojho spolubývajúceho, ktorý sa vzdelával, ho obdarúval a krstil rôznymi subjektívnymi postrehmi. Bol to typ šťastlivca, ktorému zatiaľ ide karta, preto sa rád vyvyšoval a ponižoval iných. Tak to už chodí, stále tu budú tí, čo sú hore, a tí druhí, dolníci. No stále tu bude možnosť, že príde vietor a obráti list na inú kapitolu, tí čo sa vyvyšujú budú ponížení a „malí“ sa vytiahnu na výslnie k šťastiu.
-„Hovno, ty si ako pes, tebe by stačila aj búda. Dal by som ti vyrezať tomu degeškovi rezbárovi vedľa z trojky izby nápis "Hovno" a býval by si v búde. Pes Hovno, najvzdelanejší zo všetkých prašivcov. To by bolo, čo?“ Hovno, ako ho pomenoval Šoty, zdvihol pohľad od kníh, mrkol chvíľu na ňho, aby sa mu rátalo, a pokračoval v načerpávaní infošiek z ekonomiky. Už si zvykol. A Šoty tiež. Hovno bol z chudobnej rodiny, nemal peniaze nazvyš, nemohol rozhadzovať ako Šoty, nemohol si dovoliť „rozbíjať sa“ na diskotékach a párty ako Šoty, obliekať sa a čačkať ako Šoty, ale bol rád, že i keď to všetko nemá, nemá ani charakter ako Šoty. A vedel ešte jednu podstatnú vec, že bez neho by ten „zmrd“ tú školu neurobil. Už tretí rok ho držal nad vodou, robil za ňho práce, písal za ňho skúšky na jeho meno, všetko za finančnú odmenu, takto si nemusel chodiť zarábať osem hodinovými brigádnickymi šichtami. Síce sa nechal vykorysťovať, ale zvykol si. Dokonca, keďže vedel variť, chystal mu aj jedlá aké si zaželal, čo malo tiež pozitívny dopad, lebo suroviny nakúpil vždy Šoty a zakaždým sa zvýšilo aj pre ňho. Dokonca pripravoval romantické večere pre Šotyho obete, ktoré si mysleli, že to „namakal“ sám Šoty.
-„Hovno a nezabudni, že o mesiac mám mať hotovú bakalárku, začni na tom makať, lebo ak neprejdem, obesím ťa za gule! Rozumieš?“ smial sa mu do tváre. „A na dnes večer spravíš tú sviečkovú, má prísť Silva, tak si daj záležať! Je to pekný kúsok“ prešiel si jazykom po perách a pobral sa preč.
No hovno sa v ten deň po dlhšej dobe vnútri usmieval, dokonca aj navonok, ale len keď Šoty odišiel. Nechcel, aby na ňom niečo zbadal. Totiž jeho vedomosti a rodiace sa maklérske vlohy si všimla renovovaná spoločnosť a už si ho rezervovala pod svoju záštitu. Uzavreli s ním zmluvu na prvý rok, s tým, že bude mať základný zárobok, z ktorého by si zaplatil aj dve školy a ešte by mu zostalo. Teda konečne sa vietor s nádejou v lepšie svetlo objavil, mohol sa odsťahovať a nájsť si lepšie bývanie. To urobil okamžite, zbalil sa a šiel k spolužiakovi, ktorému sa na byte uvolnilo miesto. Šoty nič netušil. Skončili jeho zlaté časy, môže si nájsť iného psa. Ale ešte jednu vec mu Hovno splnil, nedopísal mu tú bakalárku, kdeže, ani ju nezačal písať, ale prichystal tak ako vždy romantickú izbu, s voňavými sviečkami, upratal, no a pripravil aj stôl, so šampanským, krásnym prestieraním a malým tajomstvom na tanieri.
Šoty si priviedol priateľku pár minút po odchode Hovna. Izba žiarila, v duchu ho chválil ako to dnes „nablýskal“. Na stole ale čakalo iné jedlo – vyzeralo to na ryžu, šalát, zemiaky a obaľovanú fašírku s kúskami ovocia na tanieri. Vrhli sa do toho celí nažhavení, vyzeralo to neodolateľne.
V obálke na zrkadle stálo „Odišiel som navždy. Dnes som Ti pripravil na večeru špecialitu. S pozdravom Tvoje Hovno.“
Strúhanka na tanieri nakoniec neskrývala len mäso, ale aj kúsky niečoho, čo si Šoty zaslúžil. Od Hovna hovno...
