Rozmýšľal nad všetkým sediac vo vlaku na ceste domov. Keď už si včera v sprche povedal, že bude lepší, že sa o to aspoň pokúsi, osud mu podlomil nohy, zrazil ho k zemi ako Zdeno Chára japonského namysleného „pätnásťkilového“ hokejistu. Takto sa mu odvďačil. „Tak o čom to je?“ pýtal sa do prázdna. Sedel sám a pozerajúc do neznáma premýšľal. Príroda za oknom sa míňala, tak ako sa míňala jeho trpezlivosť na toto všetko, vyčerpávalo ho to. Oproti neho sedela krásna baba, ešte pred dvoma dňami by ju balil od prvej sekundy jej prítomnosti, teraz si ju všimol, ale mal ju na saláme, tak ako mal na saláme jelene, čo sa prehnali v diaľke cez polia, kam bol zahľadený. Akoby niekto vzal jeho osud, nalial ho do fľaše a poriadne zatriasol, všetko sa mu poprehadzovalo, hodnoty aj plány. Len sedel a nemo premýšľal, pekná baba si ho začala všímať, ale on na ňu kašľal akoby bol slepý.
Jerry tiež cestoval domov – autobusom. Sadol si úplne dozadu, lebo chcel mať výhľad na ľudí a zároveň mať súkromie. Nemal rád, keď mal niekoho za chrbtom. Chcel totiž čo-to zdriemnuť. Našťastie nešlo toľko ľudí ako obvykle. Minule musel stáť, nadával ako stará pobehlica, ktorú už nikto nechce. Vtedy bola plná ulička ľudí a žiaden z tých „hajzlov“ sa neunúval otvoriť okno, radšej sedeli v naprdenom, vypotenom, zagrganom vzduchu a mleli páchnucimi ústami. Týpek vedľa neho začal strácať vedomie a hodil tyčku, našťastie nie na Jerryho, ale vedľa, na svoju mamu.
„Ahoj môžem?“ Jerry sa strhol z polospánku, kedy si predstavoval, čo bude robiť s mladou babenkou, s ktorou sa dohodol v ten deň na rande. Teraz stála pred ním žena v stredných rokoch, mohla mať tak ako jeho mama, možno o niečo menej. Prikývol, že jasné, ale nechápal, na čo si sadá k nemu, keď tam boli ešte mnohé prázdne sedadlá. Bola akási strhaná, klopkala si opätkom, avšak nie z dobrej nálady, ale nejako nervózne, čo Jerrymu liezlo na nervy, navyše si neskôr začala hmmkať a nepokojne klepkať prstami po akýchsi prospektoch, ktoré si so sebou niesla. Nemusel ju. Pokračoval v polospánku a predstavovaní si večera s babou, ktorú mal teraz u nich doma „rozrobenú“.
Tom vystúpil z vlaku a namieril si to rovno do nemocnice, čo bolo bližšie ako keby sa šiel zložiť domov. Kráčal ako zdochlina, pomalou chôdzou podobnou človeku, ktorý stratil akýkoľvek zmysel života. Vlastne štvalo ho, že čo bude zajtra, kde sa ocitne, s kým, ako, štvalo ho, že o čo mu ide v tom posratom živote, na čo tu je? Kládol si existenčné otázky. Zahľadený do zeme vrazil do nejakého chlapíka s kyticou v ruke. Ten na neho zazrel, ale Tomove oči ako by mu vraveli „No čo ty suchopárek, vrazil som do teba – nechtiac - rozbiješ si na mne tú dvojkilovú ruku?“ Suchý týpek pokrútil hlavou a šiel preč.
„Jebe mi, ja vrazím do týpka a ešte ja na neho zazerám,“ uvedomoval sa, pričom sa pozastavil nad tým, že chlapík s očami na kytici kvetov vyšiel akurát z kvetinárstva, preto do seba vrazili, lebo Tom sa pozeral opačnou stranou na smradľavé holuby, ktoré tam obsierali chodník. Raz ho husto označkoval holub, odvtedy tie zdochliny, ako ich nazýval, nemusel.
Zatiaľ v autobuse, ktorý míňal zákruty ako Jirko Malchárek kedysi za lepšej doby, cestujúcich knísalo na jednu, na druhú stranu, priblížila sa ruka tej ženy k Jerrymu, na čo sa strhol, ale len vo vnútri, neotvoril oči. Koža na koži, zatiaľ to vyznelo nevinne, no bola stále bližšie a bližšie. Nechal si. Položila mu celé prsty na jeho ruku a keď ani potom nereagoval, začala mu prechádzať po koži a hladiť ho. Nechápal. Pootvoril oči. Žena v stredných rokoch bola zahľadená kamsi na druhú stranu, ale hladila mu ruku. Premeral si ju – už bola pokojná, nie nervózna ako pred pár minútami. Zoskenoval jej postavu. Vzhľadom na to, aké mala staré ruky a trocha aj tvár, mala geniálne telo, štíhle, s pučiacimi neveľkými prsiami a nádhernými vlasmi. „Udržiavaná,“ pomyslel si, ale stále nechápal. „O čo jej ide?“ Ešte nezažil čosi podobné. Začala mu behať rukou po hrudi a v tom sa na neho otočila. Vrazila mu pohľadom hlboko do vnútra, cez oči až kamsi do mieškov. Cítil sa, ako keby ho skúšala učiteľka v škole a on nevedel odpovedať, dokonca sa na jednu z jeho prísnych učiteliek aj podobala. Upokojil sa, no srdce sa mu silne klepalo ako starý motor prašivej práčky. Zašiel jej svojou rukou na stehno, ktoré bolo poodkryté, keďže mala sukňu končiacu tesne nad kolenami. Hladil jej nohy a ona mu behala po hrudi, o chvíľu klesajúc nižšie.
Zastavil uprostred ulice ako by na neho došla sračka. Tom dostal nápad. Pôsobil fakt ako obarený vriacou vodou, ako omráčený poriadnou šupou z futbalu, ako „prejebnutý“ – to bol jeho pojem. Táto myšlienka hovorila za všetko – prvý raz pocítil nutkanie kúpiť kvet. Vrátil sa do kvetinárstva, odkiaľ vyšiel ten suchopárek a kúpil mame kvet. Len taký jednoduchý, za dve eurá. Pôvodne si chcel zato kúpiť cigarety, ale vykašľal sa na ne.
Jeho mama ležala na lôžku, spala. Sestrička bola jej kamarátka, takže keď ju prišiel navštíviť Tom, pustila ho ku nej. Nechcel ju zobudiť, vložil kvet do vázy na nočnom stolíku a hľadel na mamu. Spala s pokojným výrazom v tvári, ale vyzerala smrteľne, akoby niekto vzal vysávač a vysal z nej život, kosť a koža, preliačené líca, chudučké ruky ako ten suchý chlapík, do ktorého vrazil na ulici. Na poľutovanie. Telom mu prešli zimomriavky. Otca nemal, len sestru a ju, maminu. Často bol k nej odmeraný, ale to len preto, že mu strihalo z puberty – vtedy je mladý človek uzavretý a neprístupný ako ženské prsia učiteľky, po ktorej túži. Uzatváral sa pred ňou, ale ona ho chápala a ľúbila, on sa za to hanbil pred ostatnými kamošmi. Mama podnikala, bola úspešná a tak sa im postarala o spokojný život, aj keď bez otca. Sestra ju ľúbila, len on bol bastard, ktorý nechcel prejaviť lásku. Pozeral na ňu, premietajúc si toto všetko. Po očiach sa mu začali kotúľať slzy, mrzelo ho to. Sestrička mu povedala, že mamka je dosť slabá a operáciu možno ani neprekoná. Vložil si svoju dlaň do jej a držal ju. Po chvíľke sa prebrala. Unavene sa usmiala, šťastná, že je pri nej. Rýchlo si poutieral slzy a pozdravil ju.
„Ahoj Tomáško môj. Bol tu ešte niekto? Ten kvet som tu predtým nemala,“ opýtala sa prekvapene. Keď jej vysvetlil, že ho kúpil on, premeriavala si ho akoby mu niekto vymenil vnútro, ako keď zmeníte motor auta a ono potom šlape lepšie. Objal ju, čo neurobil už roky a vsadil jej pusu na líce. Rozprávali sa a jeho neistý hlas hovoril za všetko. Čas sa zastavil a jeho mrzelo, že sa uvedomil až teraz, keď sa mu mama strácala pred očami.
Prechádzal jej po stehnách, pevných a zvodných. Ona mu klesala dole, kde mu opačným smerom stúpalo prirodzenie. Pozreli po sebe a začali sa bozkávať. Bez toho, aby vedeli svoje mená, bez toho, aby vedeli kto je on a kto ona – neriešili to. Nikto si ich nevšímal, sedeli v buse poslední za chrbtami všetkých. Jerry myslel, že sníva. Tá žena mohla mať štyridsať! Prešiel jej pod blúzku a zamieril, ako slyzký plaziaci sa had, na prsia. Autobus ale práve zastavil a ona musela vystupovať. Nechala mu svoju vizitku a milý úsmev, plus ako bonus mal trocha vlhko v nohaviciach. Nevedel na to prestať myslieť, nasiakol sa ňou ako nejakým vírusom, akoby ho zasiahol blesk a on ostal vymletý. Čumel na vizitku s jej menom a telefónnym číslom. Vedel, že už kašle na tú pätnásť ročnú žabu, s ktorou sa mal večer stretnúť. Toto bolo facka – jednoducho rázne a bez slov. Ochutnal iné ovocie, zrelšie a šťavnaté.
Po tom ako roztvoril dvere sa na neho vyrútil jeho pes, vždy pochabý a hravý.
„Poď sem Strihač,“ vzal si ho do rúk a zdvihol do nebies, aby mu pozrel do očí. „Aj na teba som celé roky pekne jebal a ty si ma i tak mal veľmi rád, však Strihač?“ prihováral sa mu. Normálne sa volal Benny, ale Tom ho nazval Strihačom, pretože keď ho pred pár rokmi vyhadzovali s kamošom do vzduchu v izbe a on sem-tam padol tvrdo na hlavu, akoby mu začalo strihať a motal sa ako opitý, pobehoval, skákal, slintal, brechal do duchov. V tom sa otvorili dvere na sprche a vyšla z nich jeho mladšia sestra. Nepýtal sa a prvý raz v živote, čo si pamätal, okrem detstva, ju objal. Pochopila, keď dodal, že bol pozrieť mamu. Strihač okolo nich pobehoval, chcel sa k ním pridať.
Staré dverce zavŕzgali, do nosa mu vstúpila klasická vôňa obedu a jeho starká ho prívetivo uvítala, na líce mu vtlačila hlboký sajúci bozk ako to vedia len staré mamy. Starký mu podal ruku a pevným stiskom ho privítal doma. To bol jeho skutočný domov, nie pri rodičoch osemdesiat kilometrov iným smerom.
Odkedy sa Jerry rozhodol študovať výtvarnú, otec mu sľúbil, že ho nemieni v tom podporovať, nedá mu vraj ani groša, nech si robí, čo chce. Chceli, aby šiel študovať manažment a zamestnal sa neskôr v ich spoločnosti, možno sa raz stal jej riaditeľom a mal prachatý život. On ich okašľal. Dokázal im, že má na to – urobil skúšky z ekonomiky, ale podal si prihlášku aj na výtvarníctvo, lebo to ho bavilo. Nechcel ich peniaze. Otec ho za to ignoroval a nedal mu ani korunu. Mali tri deti, on bol adoptovaný, pretože pôvodne tretie im umrelo a mama už nemohla viac riskovať, mala svoje roky. Navyše jedna sestra mu ochrnula po nešťastnej autonehode. Otcovi na ňom záležalo, zakladal si na jeho kariére, ale syn sa rozhodol ísť svojou cestou, študovať to, čo ho baví. Tak mu raz poradil tajne starý otec a Jerry mu bol za to vďačný. Síce nemal ten prepych, ako doma, ale bol spokojný. Starí rodičia mu dávali lásku, on im pomáhal, kde to bolo potrebné a tých pár korún, čo mu vedeli dať na mesiac mu bohato stačilo. Ako nadaný umelec si vedel privyrobiť – maľoval a vyrezával kvalitné obrazy, za ktoré inkasoval niekedy aj dosť slušné sumy.
Zložil sa v izbe a sadol si na posteľ, vytiahol vizitku, prečítal si ju ešte raz a napísal jej sms: „Ahoj Veronika, bola si skvelá. Tvoj spolucestujúci“. Potom si zapol počítač, aby popísal s Tomom, bol zvedavý ako sa má on.
Každý deň na oblohu vychádza slnko, aby sa pozeralo na naše osudy, každý deň naše osudy podliehajú náhode, prekvapeniu a trpkej príchuti života. Osud či Boh je ako kuchár, ktorý varí našu polievku – niekedy nám tam vhodí lahodné mäso, v iný deň len „krumple“ a cibuľu a niekedy všetko dokopy s poriadne štipľavou paprikou. Neraz potom máme pocit, že je všetko opačne, že naša myseľ je akýmsi mixérom na myšlienky, kde sa všetko pomieša. Letíme životom, mysliac si, že náš smer je dobrý, no v tom nám dá osud facku a my zisťujeme, že sme blúdili v akomsi nesprávnom priestore, zamknutom a bezvýznamnom, pričom kľúč od toho všetkého sme nosili stále so sebou.
