„Horehronie, tam som vkročil do života, takže osobne poznám aj tie stromy, ktoré sú vychválené ako najkrajšie v piesni od Kristínky,“ začal svoje rozprávanie Pišta. Okolosediaci prikývli. Ktosi zakrochkal, ale nie z výsmechu, ale na znak toho, že tiež prežil čarovné chvíle v horehronskom prostredí – teda do osudnej zakáľačky.
„V našom obrovskom dome nás žilo vyše pól milióna. A spokojne! Barák mal množstvo poschodí, aj tých podzemných, aj veľa skrýš, kde sme sa skrývali s frajerkami a špekulovali o tom vznešenom, čo nás k sebe priťahuje. Keďže nad všetkými vládla múdra stará kráľovná, žili sme si svorne a v mieri. Keď som vyrástol, mal som sotva šesť milimetrov a takmer sedem miligramov. Síce som bol útle mravča, jedol som rád. Také semená rastlín či sladká šťava – hmm, to vám bola delikatesa! Nemal som potom problém vláčiť ťažké drevá, potravu, usušené steblá trávy či svojich ranených kamošov. My mravce sme najznámejší vzpierači. No povedzte, kto dokáže zdvihnúť až dvadsať či aj tridsaťnásobok svojej váhy?“ Pišta hrdo zdvihol bradu a vzadu prísediaci slon s vážnym výrazom v tvári na znak uznania prikývol. Sedeli v kruhu, v čakárni očistca, kde vyčkávajúc na proces každý vystúpil a prezradil čo-to o svojej životnej ceste.
„Ešte kým som nedovŕšil osemnásť týždňov, život bol jahoda – a aká sladučká! Túlal som sa po veľkom dome a sem-tam s doprovodom starších bratov aj lesom. Mojou úlohou bolo učenie. Mal som sa vtedy pripraviť na život. Čo môžem zjesť, čo nie, kto je môj nepriateľ, aké myšlienky mám zasiať do svojho vnútra, ako sa o seba starať, aby som bol zdravý, ako si ceniť aj drobnosti, ako ľúbiť. Ďalej som sa naučil byť pracovitým, svedomitým, úprimným a teda mravčím. Ľudia to majú omnoho ťažšie – za prvých osemnásť rokov sa v škole musia naučiť množstvo toho, čo vôbec nevyužijú a zabúdajú sa naučiť tie najpodstatnejšie veci, vďaka ktorým by svoj život dokázali viesť zmysluplne,“ mravček Pišta nachvíľu zvážnel, aby sa pozrel na pár ľudí, ktorí tam zahanbene počúvali.
„A potom som sa vydal do sveta! To bolo moje poslanie, moja bojová úloha – ísť do ríše ľudí a vzdelávať tam mravce. Dostalo sa nám totiž, že tí s ľuďmi žijúci sú úplne odlišní ako my, ktorí sme vyrastali v lone prírody. Mestské typy sa akosi zopsuli,“ prikývol si a vzápätí pokrútil hlavou ako pohoršujúci sa postarší človek.
„Keď sa slnko skloní na Horehroní, chce sa mi spievať, zomrieť aj žiť. Keď sa slnko skloní na Horehroní, túžim sa k nebu priblížiť,“ pospevoval som si moju obľúbenú srdcu blízku pieseň a tak som si krátil cestu.
„Mal som presnú adresu domu, kam sa mám dostaviť a rozbaliť svoju osvetu. Júj, cesta to bola dlhá, ale okrem iného užitočného som sa v útlosti naučil aj trpezlivosti, takže som s tým nemal problém. Už pri vstupe do domu ma však čakalo nepríjemné prekvapenie. Záplava! Takmer som sa utopil, keď som začal liezť stenou domu a okoloidúce psisko sa pristavilo, aby zo seba vypustilo všetok moč. Našťastie ma ihneď ratovali moji zverenci, ktorých som mal prevychovať.“
„Neboj sa, vrátime mu to. Nahovoríme červených mravcov a keď ten zdochliak bude spať, poštípu ho, sviniara psovského! skandovali a oduševnene kuli nekalé plány všetky mravce. Nachvíľu som sa pod návalom hnevu nechal uniesť aj ja, ale vzápätí som si uvedomil, že práve proti tomuto som prišiel bojovať. Proti nenávisti, proti vražednosti, proti všetkému tomu, čo sa odkláňa od lásky. Keď som spomenul, že mám pre nich odkaz od kráľovnej, spozorneli a nachvíľu skrotli. Slovo kráľovnej vnímali pokorne podobne ako ľudskí katolíci slovo pápeža. Zabudli na psa a zaviedli ma do svojho podnájmu – podzemnej pivnice, kde sa nachádzal aj cukor – najväčšia to pochúťka mestských mravcov. Tam som začal prednášať o tom, na čo tieto meštiacke mravstvo zabúda, pričom som sa posnažil ich motivovať k náprave. Z vrchných izieb domu dolu doliehali slabé hlasy hádky manželov. Ja, malé mravča Pišta, som ešte netušil, že osvetu rozšírim aj do ich sveta.“
(pokračovanie kliknutím SEM)
