„Musím ho stihnúť, musím,“ posmelil sa a mierne zrýchlil tempo. Rezal si to cez trávu, popod kríky, cez cestu a chodníky, bez dáždnika, bez pršiplášťa, dokonca bez peňazí. Jediné, čo si niesol so sebou, bolo pomyslenie na ten skvelý pocit, ak sa to vydarí. Ak dnes pomôže tomu človeku, ktorý ani netuší, že nejaký spomalený Edo vôbec niekde na svete existuje, bude to opäť raz všetko prevyšujúci pocit naplnenia. To bol jeho údel – pomáhať iným, aby sa zmenili k lepšiemu.
Keďže náš Edko nebol človek, ale obyčajný, navonok ničím nevýrazný, priemerný slimák, ľudia si ho ledva všimli. Mal však jednu nadslimačiu, dokonca nadľudskú vlastnosť – vedel nazerať do osudov ľudí. Vždy si vyhliadol niektorého z nich a vynasnažil sa mu pomôcť. Postačilo, aby sa mu v správny čas postavil pred oči. Ak ho dotyčný zbadal, Edo mal vyhraté. Súčasťou jeho nadľudskej vlastnosti bola schopnosť preniknúť do vnútra ľudí. Takto sa stával silným hlasom človeka, v ktorom sa ocitol.
Karolove posledné dni, ba týždne, sa niesli v znamení zhonu. V práci ho naháňali, aby podával vyššie výkony, aj on sám chcel kariérovo narásť, doma so ženou mu to kvôli tomu škrípalo, pobudlo mu času na rodinu, nehovoriac o jeho koníčkoch.
Dnešný večer sa už chýlil ku koncu, tma a dážď sadali na mesto a robili ho aspoň trocha pokojnejším oproti dianiu cez deň, kedy sa autá ženú cestami z práce do práce, zo zhonu do zhonu a odrazom doby je uponáhľanosť.
Karol sa tiež náhlil, po celodennom pracovnom naháňaní klientov, konečne domov k žene a deťom. Opäť sa raz zdržal. Žena mu vyvolávala, aby prišiel včas na večeru a cestou aby nakúpil želané veci. Rozlúčil sa s klientom a polochôdzou-polobehom sa ponáhľal k autu na parkovisku. Trápilo ho, že znova mu zostalo málo času na rodinu. No utešoval sa zasa tým, že ak to vydrží ešte rok, tak postúpi vyššie. Už-už by zašlapil nášho Edka, no v poslednú chvíľu ho zbadal a vyhol sa mu. Pri pohľade na neho sa čosi zmenilo v jeho premýšľaní. Ozval sa tam nový hlas.
Myšlienka odetá do šiat výčitky sa jemne vliala do toku ostatných myšlienok a ako zima svoj príchod, ona nastolila starú tému nanovo.
„Ak takto vydržíš rok, síce získaš na kariérnom a finančnom raste, ale nestratíš seba? Nestratíš tie krásne chvíle, kedy tvoje deti rastú a ty by si mal byť pritom? Možno nepotrebujú toľko peňazí, ako si myslíš. Nechcel by si robiť všetky tie obľúbené veci, ktoré kvôli práci odsúvaš?“ ozval sa Edo ukrytý do akéhosi anjela v ňom. I keď mu čert ako protipól vzápätí posunul vhodné výhovorky, Karol sa predsa len zamyslel. Sadol si do auta a chvíľu tak zotrval. Bola to iba chvíľa, ktorú venoval zamysleniu nad sebou, avšak rozhodol sa v nej správne. Spomalí tempo, a to vo všetkom.
Potom naštartoval a vyrazil. O kilometer neskôr musel nútene zastaviť, cesta bola vyblikaná od policajných áut po odťahovú službu. Vodičovi sa stala osudná ostrá zákruta, v ktorej dostal šmyk a zrazil sa s protiidúcim autom. Obaja vodiči nehodu neprežili.
Tá chvíľa, ktorú venoval Karol zamysleniu nad sebou mu zachránila život. Slimák Edo to predvídal a preto zasiahol. Ak by Karol nespomalil, ten vodič by poslal na druhý svet práve jeho. Rodina by nielenže prišla o finančnú istotu, ale prioritne o otca. Toto si uvedomil, keď došiel domov.
Svet sa dnes zrkadlí vo svetle uponáhľanej nezmyselnosti. Nestíhame si všimnúť putujúce oblaky, dotyk slnečných lúčov, rast svojich detí, farbu ročného obdobia, odlesk zimného slnka v snehu – nestíhame vlastne ani žiť. Utekáme často za niečím, čo nakoniec i tak nedolapíme. Poprípade po dolapení zistíme, že všetok čas sa nám prelial pomedzi prsty a ono to akosi nestálo zato. Preto je dobré všímať si spomaľovačov ako je náš slimák Edo či ostatní. Mnohí sú hlboko v našich myšlienkach a ich slabý hlas sa neustále prediera na povrch.
