„Pozor!" skríkol Kubo a potiahol Frkana za ruku. Prechádzali práve prechodom, lenže šofér auta, ktoré ich takmer zrazilo, sa zarozprával so spolujazdcom. Zabrzdil tak, že vozidlo im už-už lízalo zježené chlpy na nohách.
„Hovado! Čo robíš?! Nevidíš, že sme vkročili na prechod?" bliakal v afekte Frkan na mladého šoféra - mohli byť rovesníci. Ten sa však len pousmial a kývol dvom chalanom, čím to považoval za vybavené.
Kubo však zostal stáť, obarený šokom. Stál presne ako ktorási postava z rozprávky v momente, keď jej skameneli nohy. Za tie mikrosekundy v ňom zovrel jed, keďže mu hlavou prebehlo mnohé z toho, čo ho už dlho hnevalo. Nikdy sa neozve, vždy čusí a preňho v typickej tichosti prijíma všetko s pokorou - často prehráva a potom ľutuje. Jeho vnútro zahrmelo, pohľad preťal hnev, do myšlienok začala pršať vzbura. Tu sa v ňom niečo pohlo. Podišiel k šoférovi a spustil.
„Ty čurák, ohrozil si nám život a ešte sa usmievkaš?!" zazrel na neho podgurážený nepríčetnosťou, až sa tomu jeho kamarát Frkan začudoval.
„Zmizni, ty chudák, lebo vyskočím a namojdušu ti to zdravie aj napravím!" odvetil mu mladý šofér a jeho svalnatý spolujazdec zavrčal ako verný pes. To už Frkan pribehol a ťahal ho preč od ohňa, na ktorom by sa mohol popáliť.
„Ty hajzel jeden hnusný, idiot, špina!" krstil ho Kubo rôznymi menami akoby skúšal, ktoré sa mu hodí najviac. Mladík za volantom luxusného auta mu však ukázal vztýčený prostredník a s hrdým odpichnutím vyrazil preč. S dymom, čo zanechali nové pneumatiky, sa k nebesiam vznášala nespravodlivosť.
„Prečo si ma odtiahol? Konečne sa čosi vo mne zlomilo a ozval som sa. Bolo by mi jedno, že ma prizabijú, ale stál by som si za svojim. Teba neštve, že nám siahli na život?" búril sa Kubo.
„Pozri, videl som, že nemá zmysel sa s nimi naťahovať. Mladí, krásni, bohatí - hlúposťou pri narodení ošťatí. Takí majú v hlave nasraté a darmo si budeš hájiť svoje, iba čo prídeš k úrazu," dohováral mu.
„Nie! Keď takto budeme ustupovať, tak to nikam nedotiahneme. Ak na neho neplatí pekné slovo, tak nabudúce zdvihnem kameň a prebijem mu okná aj hlavu," hromžil neustále Kubo.
„Bratku, ja hovorím, že tá karma funguje a každému sa to raz vráti. Keď budeš hajzel, možno sa povezieš na oblakoch blahobytu, ale potom ťa čosi zvrhne a skôr či neskôr sa ti to spočíta. Viem, že tí, čo sú celí život pokorní a dobrí, majú zväčša menej ako tie svine, čo idú opakom, ale uvidíš, karty sa obrátia. Možno až v ďalšom živote, ale predsa. Verím tomu!" zakončil Frkan.
O pár minút vstúpili na onkologické oddelenie, kde chodievali občas vypomáhať a spríjemňovať život tým, ktorí oň bojujú. Rozprávali sa tam s mladými pacientami, hrali s nimi hry, podávali im občerstvenie a vôbec, snažili sa o ich úsmev. Kdesi v pozadí, z rádia, ktoré tam bolo potichu pustené, prebiehali správy z ciest. Vážna nehoda sa stala na tom a tom úseku, keď mladý vodič nedal prednosť oproti idúcemu nákladnému autu.
Pár týždňov po tom získal Kubo skvelú prácu s firemným autom. Tešil sa ako malý. Na chorých pacientov nezabudol a pravidelne ich s Frkanom navštevovali. Presne na tom istom prechode vzorne zastavil - videl, že cez prechod sa chystal prejsť chlapec na vozíku. Jeho tvár mu bola akási povedomá.
