PaedDr.Jozef Vlk, PhD. bol vysokoškolským učiteľom - špecialista vo svojom odbore. Venoval sa predovšetkým psychológii a špecificky pozorovaniu ľudí v hraničných situáciách, v eufórii, v „ružovej“ zaľúbenosti či prejavoch hlbokého smútku a podobne. Ženu a deti nemal, síce bol macher v „psyche“, žiť s ním by dokázal asi len niekto na jeho „mimozemskej“ úrovni a takej „podivínovskej“ osoby sa doposiaľ za jeho 40 rokov nenašlo. V istom zmysle sa z neho stával psychopat.
Momentálne pracoval na vedecko-výskumnej práci, s ktorou mienil preraziť za hranice Slovenska. Túžil po uznaní celým svetom. V danom výskume sa zaoberal prienikom do ľudskej osobnosti vo vyhrotených situáciách, akými sú predovšetkým strach a situácie ohrozenia života či ľudskej bezpečnosti.
Aby bolo všetko autentické, dlho si hľadal vhodnú obeť. Nakoniec sa ňou stala jedna z jeho študentiek – bližších študentiek, s ktorými neoficiálne udržiaval kamarátsky vzťah. Karolína Čiapočková, ktorá milovala červenú farbu, milovala tajne aj jeho. Spolužiačky ju volali Karkuľka. On ju oslovoval „Ty moja červená čiapočka“, síce nosila červenú šiltovku a len sem tam cez zimu ju stará mama donútila k čiapke, ale to nie je podstatné.
Vytýčil si situáciu, kedy jeho „červená čiapočka“ pôjde k starej mame, ktorá bývala na okraji lesa, v malej dedinke, ktorá postupne vymierala. Stará mama bola už trošku nevládna, takže ku nej musela jazdiť veľmi často. Doktor Vlk Karkuľku poznal dokonale, stretávali sa už dva roky a teraz, keď si robila diplomovku, bol náááhodou aj jej konzultantom. Vedel ako myslí, ako asi koná, aké má túžby, často vedel odhadnúť aj jej myšlienky, aj keď tušil, že má tajomstvá, o ktorých mu nehovorí.
Práve prechádzala hustým lesom, niesla starkej lieky a nákup, keď tu zrazu sa pred jej očami zjavil obrovský kmeň stromu. Musela zastaviť a vyjsť z auta, aby zistila veľkosť prekážky. Bolo už takmer tma. V tom ju niekto schytil, šikovnými ťahmi jej zopol ruky a pritlačil na auto. Srdce jej tĺklo, bála sa. Neznámy zahalený v pančuche jej šepkal do ucha, aby sa ukľudnila. Najprv ňou triaslo a srdce cítila až kdesi v hrdle. Keď ju začal vyzliekať, ešte vystupňovalo sa to v nej ešte viac.
Mala už takmer ukončené štúdium psychológie, teda jej poznatky a vedomosti boli dostatočné na to, aby si uvedomila situáciu a začala myslieť. Kým jej sťahoval nohavice, ukľudnila sa a snažila sa vžiť do jeho osoby. Čo chce, ako bude postupovať, kedy asi by mohla nájsť trhlinu v jeho pláne a využiť to. Hrala to, že sa vzpiera, ale už myslela na to, ako sa vymaní z jeho zovretia. Myseľ jej pracovala ako najvýkonnejší počítač súčasnosti – hľadala rôzne alternatívy. Napadlo ju, že tá osoba musí byť niekto, kto pozná danú cestu a vie, že tadiaľ chodieva aj ona. Možno niekto z dedinky, kde býva jej stará mama, možno niekto iný. Lenže v tej dedinke už žili poväčšine len starí ľudia – takže malá pravdepodobnosť, že by to bol niekto odtiaľ. Rozhodla sa, že skúsi na tom násilníkovi nájsť niečo známe. Vnímala ho teda ako niekoho, kto ju pozná a teda dúfala, že ju nechce zabiť.
Stále ju držal jednou rukou a sťahoval oblečenie od pása dolu. Šepkal jej rôzne príkazy: „Povedz mi, čo cítiš. Ukáž mi svoj strach.“ Pozoroval ju, nechcel jej ublížiť, len ju dostať do reálne psychicky vyhrotenej situácie, kedy by mohol pozorovať jej autentické konanie a predovšetkým správanie. Keď sa chystal do nej vniknúť a vyberal svoje náčinie, pätou mu šľapila celou silou na nohu, lakťou mu vrazila do brucha, otáčajúc sa mu ďalšiu ranu uštedrila do tváre a následne aj do rozopnutého rozkroku. Jej brat bol učiteľom bojových umení, ale o tom nikomu nehovorila, mala svoje tajomstvá. Nikto nevedel, že pozná nejaké tie obranné ťahy. Chcela byť v budúcnosti profesorkou psychológie, musela mať teda aj svoje tajomné komnaty, ktoré pred nikým neotvárala. Rozbehla sa k autu, naštartovala a ušla. Vlk bol dostatočne sparalyzovaný, šokovaný a sklamaný, ledva sa odplazil do lesa. Tam vytiahol poznámkový blok a pri sviečke si zapísal ako sa obeť chovala, kým nad ním nezvíťazila.
