„...no proste to zbožňujem, keď sa deje niečo podobné a zabúdaš aj na čas, na okolie, na starosti, a keby som bol Mr.Bean, tak poviem, že aj na svojho macka, ale to ma len tak napadlo, že ťa rozosmejem, i keď neviem či ma počuješ.“ Pohladil ju po líci, zdvihol nežne jej ruku a pobozkal ju, pramienky vlasov, ktoré jej „stekali“ do tváre, odhrnul a dívajúc sa na hebké a zvodné pery pokračoval.
„veľa nám nechýbalo zlatko, veď vieš...čeresnička na torte sa nekonala, „posral“ to on, v najkrajšej chvíli. Čas vtedy stál, rovnako ako tvoje bradavky, no a aj niečo iné, u mňa, tak ale veď sama vieš, akí sme boli práve vzrušení. Stupňovalo sa to ako jackpot v maďarskej športke, tvoje vzdychy do tmy, do ticha....len sviečka občas zneistila svoj plameň, akoby sa na nás prišli pozerať aj mŕtvi. No a čo...veď sa mali na čo pozerať, celý večer bol krásny, no tie posledné minúty ma držia za myšlienky stále, neustále mi behá po rozume tá čerešnička na torte, teda ako to malo skončiť. Tep sa ti zrýchlil, počul som to, vlastne cítil som to, keď som sa ti priložil na nahú hruď a na moment popri konverzácii môjho jazyka s tvojou bradavkou, sa nechal unášať túžbou a rukami ti hladil krásne nohy stúpajúc vyššie. Dych sa ti zrýchlil, srdce aj mne búšilo o úder navyše. Moje bozky na tvojom tele už boli ako padajúce vločky, keď sa v zime spustí sneh a nevieš ho zastaviť, boli všade. Vyskočili sme mimo reality, len ty a ja, to bol celý vesmír, možno zopár mŕtvych, čo tam pohýnalo plameňom jedinej sviečky, ale tých som nevidel, tak ma nemrzeli. Ale on to „posral“. Začal jačať. Viem, nevšímala si si ho, kebyže sme u mňa, tak ho nechám tak aj keby neviem čo chcel, no ale tebe to nedalo. Kričal už dlho a rušil nás tým. Akoby naschvál. Čo má proti mne? Má jazyk, vie rozprávať, tak nech sa ozve keď chce keď som mu zoči voči, nie keď už riešime čerešničku na torte. 5 minút keby počkal, tak ho to nezabije. Škriekal, že chce jesť. No a čo? Asi nevie čo je to byť na ulici, ani ja to neviem, ale on si to nevie ani predstaviť, tak nech je rád, že má teba. Och, ale ma naštval. Už už sme skoro splynuli v jedno, keď si to nevydržala, povedala „počkaj, hneď som späť, lebo je dnes hrozný, nemôžem ho už počúvať!“ a...zadíval sa na chvíľu na kvety vo váze, ktoré jej priniesol.
„sprostý papagáj! Vstala si z postele, utekala dať mu jesť a v tom si sa potkla, spadla hlavou o roh stola a tak tu ležíš, v kóme. Počkaj ma tu, ja sa vrátim. Idem ho nachovať, keď nie si doma ty, s tvojou maminou sme sa dohodli, že sa ti o byt postarám. Asi sa s ním porozprávam zoči voči. Bežím. Pá láska.“ Vložil jej bozk na líce a odskočil si.
