Keď Duch otvoril dvere, začal si šomrať, aký nechutný smrad je v izbe, nato otvoril balkónové dvere, netúžil predsa skapať omdlením na tie ich výpary. To ich ale prebudilo. Spali ako bábätká - ako pokakané, spokojne najedené a ešte hlavoduté bábätká. Jerrymu dokonca tiekla z úst pomalá slina. Tom začal vetrať ústa nadávkami ako prvý, dokonca ešte skorej ako otvoril oči.
- Duch vyjebaný, vieš ako som dobre spal? Si si mohol odpustiť ma zobudiť! – povedal do vzduchu a ostal ležať, ani sa nepohol. Pôsobil ako človek, čo utrpel vážnu havarku a ostal pripútaný na posteľ a jediné ,čo mu ostalo funkčné, boli ústa. Tomovi by to prakticky aj stačilo, najmä keď išlo o Ducha, vždy ho rád za niečo zdrbal.
Duch mlčal, neriešil ich, už dávno nie. Bol to dvojmetrový, plný, trocha neobratný dobrák. Introvert ako sviňa. Stále si len niečo čmáral na počítači otočenom chrbtom k nim dvom. A nechcelo sa mu preháňať to so sprchovaním. S nimi dvoma sa nedebatil, preto ho volali Duch. Často ho zacítilli len na záchode, keď po sebe nechal spoteninový smrad.
Tom sa ponoril do myšlienok, ktoré ho žrali ako rakovina. Čo so sebou? Ako ďalej? A čo s tou nádherkou ráno od dverí? Ožiarila ho svojou prirodzenosťou, ani čo by videl zjavenie Panenky Márie, ako tie sväté deti vo Fatime. Nikdy si od žien nedá pokoj. Ale zmena už klopala, priam trieskala, na jeho tvrdé a hrubé dvere. Ako prvé snežienky sa vynorili otázky ohľadom jeho zmyslu života, niečo úplne nové, ako nová atrakcia čo oživí jeho životný cirkus. Doposiaľ bral život tak ako prichádzal, užíval si, z ničoho si hlavu nelámal, skôr naopak, snažil sa nezmeškať žiadnu lámačku, chodbovicu, diskotéku či párty.
Keď do nového večera precitol aj Jerry, zacítil zápach zo svojich vlastných úst. Znova ho naplo, ale už nemal čo vyzvracať. Žalúdok blikal výstražné "Empty". Šiel si dať sprchu, v ktorej myslel na svoju bývalú, na spoločné chvíle, na posledné milovanie v prezliekacej kabínke ochodného domu. Cnelo sa mu za ňou, ale keď sa vyprázdnil a palica mu klesla, povedal si, že sere na ňu. Chcel žiť ako Tom, užívať si. Tom ho v sprche vystriedal, ale ten si tam len sadol a nechal na seba dopadať kvapky vody, podobne ako keď v amerických romantických filmoch padajú na zaľúbencov stojacich na nočnej ulici kravské kvapky dažďa, až je to neskutočné, že opäť ani jeden herec na druhý deň nemá zápaľ pľúc ani na sračky zasoplený nos, - jednoducho ružová realita.
- Aspoň to skúsim, nezajebávať sa po baroch a diskotékach, skúsim nájsť tú babenku, získať si ju a možno skúsiť už aj tú lásku. - Ak by ho počul niektorý z jeho kamarátov, pomyslel by si, že je znova nahúlený, ale teraz nejakým fakt hustým materiálom. Čo sa týka lásky, vždy bral vzťahy len ako hru - niekedy akčnú, inokedy strategickú, sem tam idiotskú a niekedy hral dve-tri naraz. On sám vedel, že u ňho sa láska ukrýva v spodným častiach tela, ktoré treba správne naštelovať a spojiť, ako puzzle. Preto bol teraz ako osvietený, náhle túžil spoznať skutočnú lásku. Radšej o tom nešiel rozprávať nikomu, vysmiali by ho a nikto by mu neveril. Z myšlienok ho vytrhol pohľad na zabudnuté a uviaznuté Jerryho spermie v odtoku sprchy, pokrútil hlavou ako starostlivý otec, akoby to on v živote nerobil, a pobral sa radšej von.
Duch sedel za svojím PC, Jerry ležal na posteli a snažil sa dokončiť seminárnu prácu. Tom vošiel do izby a svoj príchod ohlásil poriadnou ranou z riti. Znelo to ako keď jemne prší a náhle nebesia pretne záblesk , pričom tam von silne zahrmí. Normálne by mohol dabovať víťazný prd do tých prezentácii, ktoré si ľudia posielajú navzájom medzi sebou, pod názvom "Štúdie prdov".
- Ideme variť hajzli! – plesol dlaňami ako tuční hráči Sumo pred zápasom a na tvári mu poihral úsmev. Odozva bola nulová, akoby v izbe nikto nebol. Jerry ani nezdvihol oči, ani čo by sa premenil na voskovú sochu. Duch bol taký vždy. Nemý. Mohli na neho sadať muchy "lajniačky", on by ich neriešil, mohli by mu sadať na oko, on by bol ďalej sústredený na to, čo sa dialo na monitore počitáča.
Tom sa teda pobral variť, na samotu bol zvyknutý, aj na samostatnosť. Mal len mamu a mladšiu sestru, otec sa na nich vytoto, šiel za inou. Možno aj preto bol taký aký bol - odtrhnutý z reťaze. Hlavou mu preblisla tá baba z rána, mal ju v mozgu ako kliešťa v koži. Vždy si hovoril, že čaje to sú len kvapky v mori, jednou sa nasýtiš, ale neutop sa v nej, pretože je ich ešte nekonečne veľa a treba sa okúpať, kým si ešte mladý. No toto ho vykoľajilo. Sám sa nechápal, rozmýšľal či ho niekto cez mobil nevtiahol do Matrixu a teraz sa na ňom "ujebávajú" (Tomov bežný výraz). Nahrali mu do hlavy, že chce lásku a iba jedna princezná je pre neho tou správnou.
- Čau darebák, počuj, kto včera robil za barom? napíš mi mená. Díks starec. – napísal cez ICQ známemu, ktorý viedol diskotékový bar, v ktorom v noci žúrovali. Tom mal kopu známostí. Vedel, že ONA robila za pultom, ale alkohol sa mu nabúral do spomienok a vymazal mnohé tieto komnaty jeho mozgu. Keď dostal štyri mená, hneď ich začal "čekovať". Dve poznal, neriešil, ich ostávali ešte dve. Napadol ho azet, ale tam by ju nenašiel len tak, tak si dal facebook, tam je väčšina zdravo žijúcich ľudí elektronickej doby. A našiel ju.
- Takže Miška, mám ťa! – usmial sa ako Gargamel, keď chytil ďalšieho šmólka. Jej fotka bola záhadná ako ona sama. Vlnité svetlé hnedé vlasy jej na nej padali na plecia, zakrývali polku tváre, zmyselný pohľad a pery akoby hovorili Mňa len tak ľahko nedostaneš. Rozmýšľal či je na tej fotke nahá, keďže vlasy jej klesali k hrudníku a pokrývali skoro všetko čo bolo vidno na tej fotke, len sem tam vykuklo nahé telo. Štvalo ho, že fotka nad prsiami konči. Škoda, že sa to nedá nejak naklonením monitora zistiť, fantazíroval. Profil mala prázdny, takisto žiadne albumy s fotkami. Tajomná – zašepkal pre seba.
Duch to všetko pozoroval. Nevedeli o tom, ale bol to maniak, nerobilo mu problém napojiť sa na Tomov či Jerryho notebook a vidieť to, čo vidia oni. Sledoval takto ich diskusie na pokeci, ICQčku či facebooku. Smial sa pritom v duchu, aspoň raz sa cítiac nad vecou. Čítal si aj to, ako sa pred chvíľou dohodol Jerry s nejakou lacnou fľandrou, že si dajú stretko. Najprv ju pekne namotával ako by ju romanticky sexuálne spracoval, a keď zvlhla, napísala kde ho čaká a aby sa ponáhľal. Teraz sledoval Tomove vykoľajenie, ktorý kukal na tú Mišu akoby to bola bohyňa. Duch premýšľal či nemá horúčku, nikdy takýto nebol, vždy si ich vodil ako nové rybičky do akvária. Na stole pri posteli mal fixkou akési čiarové kódy – počet báb, ktoré mali exkurziu jeho posteľou či sprchou či jednoducho jeho telom. Duch bol však o krok vpred, čo sa týka tejto dievčiny- Bola to totiž jeho dobrá kamoška, s ktorou sa poznal od detstva.
- Túto nedostaneš kamarát. - smial sa Duch hovoriac si v duchu.
Tom jej nešiel písať, porozmýšľa, čo urobiť a potom udrie ako blesk z jasného neba, ako ďalší jeho prd, ktorý prerezal v tom tichu vzduch ich izby. Prvý raz v živote šiel na to pomaly. Inokedy bol na baby priamy a drzý. Normálne sa tešil z toho ako mu preplo, aký je zrazu dobrý a chce sa zmeniť. Nevedel dokedy mu to vydrží, ale chcel to skúsiť, stať sa iným človekom. Hovoril si, že možno práve dospel, v dvadsaťjednotke. Rozmýšľal, či to nebude skoro, ale iné ho nenapádalo.
V tom mu zazvonil telefón. Keď sa pozrel naň a zbadal, že mu volá segra, najprv nechcel zdvihnúť. - Čo by už tá chcela tak pozde - vravel si. Bolo pol desiatej. Možno chce nejakú radu od vysokoškoláka, ktorý školu viac fláka, a tak má v hlave menej ako nejaká stredoškoláčka.
- Čo chceš, moja? – ozval sa. Prešiel na chodbu, kde Duch už nič nepočul. Rozhovor trval tri minúty, ale tie ho položili ako raňajšie vyčerpanie po diskotéke.
Keď sa Jerry vrátil zo stretka, našiel Toma ležať na posteli. Najprv si myslel, že spí otočený hlavou k stene. Ale keď sa naklonil, zistil, že Tom hľadí na popísanú internátnu stenu a z očí mu vytekajú, pomaly a nádherne, teplé slzy.
- Nebol som už mesiac doma. Mame našli nádor. Medzičasom sa jej to v nemocnici natoľko zhoršilo, že je na pokraji smrti. Vraj schudla na kosť, ostáva jej možno pár dní. Volala mi sestra, nechceli ma s tým trápiť. Vieš, mamu mám skutočne rád, aj keď som bastard...
So šťastím je to ako s okuliarmi – často ich márne všade hľadáme a oni nám sedia na nose. Zdá sa mi, že niekedy je život ako obrus, ako závesy či kľúčenka - až keď ich po dlhom čase vymeníme, naberie niečo v našich dňoch nový nádych, ktorý tu chýbal. Len niekedy, keď to neurobíme my, spraví to za nás niekto iný, pán Osud, Boh, teta Náhoda. Niekedy to môže ale kruto bolieť...
Pokračovanie nabudúce...
