Detstvo je akousi rozprávkou, dobrou či zlou, ktorou si prejdeme všetci. Niektorí v ňom ostávajú žiť celý život. V tomto útlom veku si bezstarostne lietame v rôznych predstavách, ktoré presahujú skutočnosť, bez ohľadu na to či sú príliš naivné alebo uskutočniteľné. Keď už vojdeme do komnát dospievania, končí sa rozprávka a pokračuje románom (na Slovensku často dramatickým). Z detstva väčšina z nás rýchlo vyletí a nechá sa chytiť do pavučiny trpkej reality, ktorá zabíja mnohé sny, skracuje krídla fantázii a naučí nás k nepotrebnému (napr. stresu, absolútnej lenivosti, nude či strate hľadania úsmevu). Myslím si, že detstvo by sme nemali považovať za uzatvorenú kapitolu nášho životného románu.
Všimnite si mnohé detiská. Keď ich pozorujete, neraz im k šťastiu postačí málo. Ak sa im niekto venuje a robí to s láskou a citom, vyžarujú úsmev. Čo je veľkolepé, dokážu sa tešiť aj z maličkostí. Nejeden dospelý človek sa nedokáže radovať z obyčajného ošúchaného úsmevu, je hlboko smutný, keď mu nestúpajú fondy alebo keď príde o nejakú materiálnu vec, ktorá v konečnom dôsledku pre spokojnosť života nie je potrebná.
Paolo Coelho vo svojej knihe Piata hora napísal: „Dieťa môže dospelého naučiť tri veci: byť bezdôvodne spokojný, vždy sa čímsi zaoberať, a – celou silou sa dožadovať toho, čo chce.“
Aj najmúdrejší dospelí sú často hlúpejší než deti. Nejde tu totiž o obsah vedomostí nasiaknutých v mozgovej oblasti. Nejde tu ani o životné skúsenosti zhromaždené v životnej kapse. Dokonca ani o veľkosť a krásu tela, rozsah finančného účtu či dosiahnuté úspechy. Za akýsi všeobecný cieľ života možno pokladať obyčajnú spokojnosť, no a práve k tejto sa nejeden „dospelák“ dopracovať nevie. Cestu si zahatá problémami, z ktorých sa, podobne ako mucha chytená do pavučiny, vymotať už nedokáže. Potom dochádza k zlyhávaniu a v najkrajnejšom prípade to končí samovraždou, v tom lepšom prípade na psychiatrii či v stresovom vypätí v okruhu štyroch stien domácnosti. Kde sú tie časy bezstarostného poprdkávania, radosti z maličkostí a hlasného smiechu s človekom, ktorý nás mal rád?
Pochopiteľne, život človeka z radu dospelých kladie na jeho aktéra podstatne náročnejšie úlohy. Je ale pravdou, že k tomu všetkému má človek aj omnoho viac vedomostí a schopností, s ktorými by sa mal vedieť dokázať vymotať z každej „sračenice“. Avšak nejeden z nás rád trucuje ako dieťa a následne predčasne rezignuje. Dieťa si väčšinou svoje vydupe, vykričí, vyplače, jednoducho vydobyje.
Podobne je to aj s nudou. Dieťa ju nepozná, poprípade nechce poznať. Neustále sa chce niečím zaoberať, hrať sa, rozoberať, pýtať sa a hľadať odpovede, byť zvedavé či ulietané. Dospelí ľudia zabúdajú na to, koľko toho zaujímavého im prináša zvedavosť a hľadanie nových vedomostí, aké možnosti im ponúka svet pre trávenie voľných chvíľ. Nuda sa stáva mrazom, do ktorého my samotní vkladáme svoje životy a unudene v nich zotrvávame.
Je síce pravdou, že nejeden dospelý sa správa ako dieťa, ale v tom negatívnom príklade.
Návod na životnú spokojnosť teda nachádzame v pozorovaní detí. Neustále sa od nich máme čo učiť, i keď ich zároveň učíme my. Je to obojstranná výmena, aj keď ich považujeme za drobné stvorenia, ktoré nič nevedia. Život je cyklus, ktorý neustále spája začiatok a koniec, jemne nám ukazuje pomocné symboly, ktoré nás vedú k životnej spokojnosti a učia nás nájsť zmysel svojho života. Prajem Vám, aby ste neprestávali lietať v svojich snoch, aby ste boli zvedaví a hraví, čo najviac bezstarostní a spokojní, nech životné situácie, ktoré Vás nútia padnúť na kolená, Vás nepotopia, ale naopak, nech v nich zotrváte ako nejedno dieťa v boji s dospelým.
